Tomášov je obec na Slovensku v okrese Senec.
Z DEJÍN OBCE
Obec sa prvýkrát spomína r. 1240 v listine uznesenia palatína Rolanda ako Feel a patrila k majetkom hradu Bratislava. Od konca 13. stor. sa tu spomínajú tunajší zemania Feéliovci, zrejme povýšení do zemianskeho stavu z tunajších poddaných. R. 1330 sa obec spomína ako Maior et Minor Feel a aj Nagy Feell, v listine z r. 1390 už pod menom Fele. Obec sa neskôr stala majetkom rodu grófov zo Svatého Jura a Pezinka. Časť obce bola teda majetkom Svatojurského panstva, druhá časť majetkom Eberhardského panstva (Malinovo). Vo Féli sa v 16. stor. zhotovovali pre rybárov Svatojurského panstva pasce na jesetery. R. 1647 časť obce vlastnila rodina Kerekesovcov a časť stále eberhardské panstvo, s ktorým zdiel'ala spoločný osud. Perlaki zapísal meno obce nesprávne ako Jeel. Časť obyvatel'stva Félu prijalo kalvínsku vieru už v 16. stor., ale tunajšiu kalvínsku farnosť spustošil arcibiskup Lippay a r. 1657 aj arcibiskup Szelepcsényi. Tunajší kalvíni boli z obce vyhnaní a hl'adali útočisko v obci Čičov a časť obce v ktorej sa usadili, nazvali Fél. 10. februára 1700 bol tunajší kostol pridelený katolíkom, lebo tých bola vačšina a kalvínom bolo určené vhodné miesto stavbu školy, fary a kostola. V 18. stor. časť eberhardského panstva získali Jeszenákovci a panstvo Fél sa osamostatnilo. Ale majetkové časti v okolí po Maholányiovcoch dedili Apponyiovci, ktorých sídlom sa neskôr stal malinovský kaštiel'. Po Jeszenákovcoch dedili panstvo Draskóczyovci. V obci ale majetkové diely mali aj Csenkeyovci, neskôr aj Némethovci a Csillinyiovci. V tom čase bola obec zaznamenaná aj pod nemeckým menom Feilendorf. V 2. polovici 19. stor. sa do rodiny Draskóczyvcov priženil Dionýz Vay. R. 1908 od jeho vdovy kúpila panstvo rodina Strasserovcov, ktorí ho vlastnil do r. 1908. V novšej dobe do r. 1945 boli tu vačšími zemepánmi aj Csillingovci. Obec neustále trpela častými povodňami a preto viackrát zmenila miesto. Fél bol v r. 1938-1945 pripojený k Mad'arsku. R. 1951 bolo založené miestne JRD, neskôr aj PNZZ - miešáreň krmív. Začali sa stavať nové rodinné domy, menila sa tvár obce. Okrem v pol'nohospodárstve jej obyvatelia pracujú v rôznych závodoch v Bratislave. R. 1948 bolo meno obce zmenené na Tomášov.
Zaujímavý je vývoj obyvatel'stva obce. R. 1869 tu bývalo 815 obyvatel'ov, r. 1880 už 1040 a r. 1900 sa ich stav zvýšil na 1096. R. 1910 tu žilo už 1137 obyvatelov, r. 1921 už 1274 občanova ich sa neustále zvyšoval. R. 1930 to bolo 1428 občan ov, r. 1948 už 1595 a r. 1970 obec obývalo 2130 I'udí. Tamášháza sa prvýkrát spomína r. 1443, ked' tu bol zemepánom Gregor Tamášházy, potom je obec zaznamenaná r. 1456. Osada patrila eberhardskému panstvu a nikdy sa nevyvinula vo väčšie osídlenie. Až v r. 1921-1922 sa sem prisťahovalo 23 rodín kolonistov z rôznych častí Slovenska a Moravy, ktorým bola rozparcelovaná časť majetkov Alberta a Juraja Apponyiovcov. Tamášháza ostala stále súčasťou obce Tomášova vačšina potomkov kolonistov tu žije dodnes. Aj osada Doma (za mostom) mala podobné osudy ako Tamášháza a r. 1921 bola kolonizovaná. Malý Madarás, pôvodne samostatná obec Madarás, sa prvýkrát spomína r. 1333 ako Madaraz. Zeman Jak Hodi so synmi vtedy dali do prenájmu polovicu svojho majetku Františkovi Hodimu. R. 1439 obec už bola král'ovským majetkom a v tomto roku ju král' Albert dal do prenájmu dvom Jánom Hunyadi Oláhovcom (z vetiev Hunyadiovcov). R. 1495 král' Vladislav II. dal obec do prenájmu Petrovi Poganyovi (z Csebu) a Andrejovi Vízkozymu (z Dolnej Borše). Aj v tomto čase sa obec spomína pod menom Maderaz. R. 1506 mal tu majetkové podjely Štefan Verboczy. Postupom času sa Madarás stal majetkom mesta Trnavy a podra súpisu z r.1553 odvádzalo dane z 10 pôrt. Neskôr sa obec stala majetkom eberhardského panstva. Povodne tu žilo nemecké obyvaterstvo, ktoré postupom času splynulo s obyvaterstvom okolitých obcí. Madarás bol v 30. rokoch 20. stor. pričlenený k Félu.
PRÍRODA
Chotár obce leží na Podunajskej ,nížine, v západnej časti Žitného ostrova na agradacnom vale Malého Dunaja. Odlesnený rovinný chotár tvoria mladšie treťohorné íly, miestami piesky a štrky, ktorých je hrubá vrstva dunajských uloženín. V chotári sú nivné černozemné pôdy. Malé plochy lužného lesa pri Malom Dunaji a jeho mŕtvom ramene tvoria mnohé romantické zákutia, ktoré sa využívajú na rekreačné účely (kúpanie, splavy a rybolov). Na počesť krárovnej Alžbety bol založený park "Alžbetina záhrada", ktorý sa zachoval dodnes.
KULTÚRNE PAMIATKY
Váčšina obyvateľstva vyznávala oddávna katolícku vieru. Farnosť sa tu spomína už v 14. stor., v listine z 15. marca 1548 sa opisuje vynikajúci stav kostola a fary. Preto možno tvrdiť, že arcibiskup Szelepcsényi dal tunajší rímskokatolícky kostol sv. Mikuláša biskupa postaviť v 2. polovici 17. stor. v ranobarokovom slohu na mieste staršej stavby. KIúčové strierne na veže svedčia aj o jeho obrannom poslaní. Kostol bol prestavaný v rokoch 1750-1755 a nová fasáda bol a upravená v poslednej štvrtine 19. stor. v duchu romanticky chápaného historizmu. Kostol je jednoloďový sakrálny priestor s polygonálnym uzáverom presbytéria, s prístavbou sakristie na severnej strane, prestavanou vstupnou predsieňou na južnej strane a predstavanou vežou. Fasády kostola členia lizénové rámy a okná s obdĺžnikovým zakončením v šambránach. Podobne je členená aj veža predstavaná pred štítové priečelie zakončená ihlancom. V nike nad kamenným portálom vchodu do kostola je baroková kamenná socha sv. Miluláša a nad ňou kamenný erb arcibiskupa Szelepcsényiho. Na južnej stene kostola sú slnečné hodiny z 2. polovice 19. stor. s reliéfom slnka. V lodi je rovný strop, presbytérium je zaklenuté krížovou klenbou, na ktorej je iluzívna malba z 19. stor., doplnená okolo r.1980. Chór v západnej strane lode podopierajú tri arkády. Na hlavnom oltári z 2. polovice 19. stor. je ústredná olejomalba sv. Mikuláša biskupa rozdávajúceho almužnu, po bokoch sú plastiky anjelov. Bočný oltár sv. Kríža je tiež z 2. polovice 19. stor., po stranách sú plastiky anjelov. Nad oltárom je baldachýn. Bočný oltár Ružencovej Panny Márie má vo vrchole olejomalbu Nanebovstúpenia Panny Márie z 18. stor. Kazatel'nica z 2. polovice 18. stor. má na parapete reliéfnu výzdobu a na baldachýne sochu sv. Vendelína. Krstitel'nica z pieskovca, súčasná s kazatel'nicou, je osadená na osemhrannej nohe. Na vrchole veka je plastika Krstu Krista. Na stenách lode je 14 olejomalieb zastavení Krížovej cesty z 2. polovice 19. stor. Lurdská jaskyňa so sochou Piety je zo začiatku 20.stor. Vedl'a nej je drevená polychrómovaná socha sv. Jána Nepomuckého z 2. polovice 18. stor. Pôvodne bola v cintorínskej kaplnke a do chrámu ju preniesli po požiari kaplnky okolo r. 1965. Na stene lode je misijný kríž (SZENT MISSIÓ) s letopočtami 1923, 1934, 1944, 1990 a 1995. Na chóre je organ, ktorý zhotovil Michal Szlezák z Bratislavy r. 1864 ako svoje prvé dielo. Z jeho je známy už iba organ v rímskokatolíckom kostole v Rusovciach. Vo veži sú dva zvony: malý odlial Joseph Golnes r. 1816, velký dielňa Richarda Herolda v Komárne r.1921. Okolo kostola je kovaná ohrada, dielo kováča Alexandera Kohla z Bratislavy z r. 1903. Interier a exterier kostola bol obnovený. Na cintoríne je neogotická kaplnka sv. Kríža z konca 19. stor., okolo r. 1965 vyhorela, bola však obnovená do pôvodnej podoby. Je to jednoloďový priestor s polygonálnym uzáverom. Hladké fasády členia lomené okná v šambránach, nad hlavnou fasádou je vežička, v jej nike je plastika Panny Márie. Loď kaplnky má rovný strop. Steny kaplnky podopiera rad oporných pilierov. Na oltári kaplnky je socha sv. Františka a sv. Jána Nepomuckého. Pred požiarom kaplnky tu boli štyri drevené polychrómované sochy: socha sv. Jána Nepomuckého, sv. Krištofa, sv. Dominika a neznáma plastika z 2. polovice 18. stor. Tri z nich zhoreli pri požiari kaplnky aj s obrazom sv. Anny, zachovala sa iba socha sv. Jána Nepomuckého (dnes v r. k. kostole). Kaplnka slúži v súčasnosti ako dom smútku. V miestnej časti Majorháza sa nachádza barokový kaštiel', kto rý dala postaviť rodina Jeszenákovcov. Barokovo - klasicistický kaštiel' bol upravený v poslednej štvrtine 18. stor. V 1. polo vici 19. stor. kaštiel' prešiel ako veno do majetku rodiny Draskóczyovcov a v 2. polovici 19. stor. tiež venom do rúk Vayovcov. R. 1908 kaštiel' spolu s velkostatkom kúpil Rudolf Strasser, potomkom ktorého patril do r. 1946. Počas I. svetovej vojny bola v kaštieli vojenská nemocnica pre ranených vojakov cisársko-král'ovskej armády. V 40. a 50. rokoch 20. stor. Strasserovci poskytovali turistom bohato zariadené izby na ubytovanie. Aj v tom čase sa vedelo, čo je vidiecky turizmus. Po r: 1946 bola v kaštieli škola a rôzne inštitúcie. R. 1953 bol kaštiel' upravený a nadstavovaný v duchu historického romantizmu. Kaštiel' sa stal sídlom detského domova, neskôr výchovného ústavu pre chlapcov, ktorý sem premiestnili z Hlohovca. R. 1993 Strasserovci (z Gyováru) v rámci reštitúcie získali kaštiel' spať, ale zariadili si tu iba niekoľko izieb, v ostatných priestoroch ústav ponechali. Kaštiel' je rozsiahla dvojpodlažná budova s pôdorysom v tvare U. Hlavná fasáda má mierne vystupujúce rizality, dva bočné a jeden stredný, zakončený trojuholníkovým tympanónom. Pred týmto rizalitom je polkruhový balkón s kovaným zábralím, podopieraný dvoma piliermi. Aj na dvorovej fasáde je plytký rizalit zakončený trojuholníkovým tympanónom, pred ktorým je stípcový portikus s balkónom. Okná tohto rizalitu majú polkruhové zakončenie. Rizality na poschodí členia pilastre s iónskou hlavicou, nad oknami poschodia sú rozviliny a podvlysy zdobené girlandami. Stredný rizalit má segmentovo zakončený vchod, na poschodí je uložený na združenych stĺpoch. Z fasády východného krídla vystupuje kaplnka s polygonálnym uzáverom. Prízemie budovy člení pásová rustika a od poschodia ho oddel'uje kordónová rímsa. Okná sú v šambránach s nadokennými a podokennými rímsami. Frontóny v rizalite na poschodí majú tvar vejára. Nad oknami bočného krídla na prízemí sú štukou zdobené supraporty. Neobarokovou úpravou, najma ornamentálnymi prvkami, boli pozmenené hlavne vstupné časti. Budovu kryje valbová strecha, na rizalitoch manzardová. Po čas rekonštrukcie boli prízemné časti bočných krídel nadstavané do dnešnej podoby. Budova je krytými chodbami spojená s novými stavbami ústavu. Vstupný priestor tvorí podjazd a stípový vestibul, klenutý striedavo pruskými a českými klenbami na pilieroch. Na poschodie vedie dvakrát lomené reprezentačné schodište. Miestnosti sú zaklenuté pruskými a českými klenbami, miestnosti na poschodí majú rovné stropy. Pri kaštieli sa pomerne dobre zachoval rozsiahly anglický park. V obci sa nachádza kúria postavená v 1. polovici 19. stor. Csenkeyovcami. Koncom 19. stor. prešla do rúk Rovarovcov, ktorým patrila do r. 1945. Potom bola majetkom kolonistu Laurenčíka, neskôr sa jej majitelia viackrát vystriedali, dnes slúži ako víkendový dom. Kúria jej prízemná stavba s pôdorysom v tvare T, pôvodne s jednoduchými fasádami a otvorenou pilierovou chodbou vo dvore. Nedávno bola budova upravená. Hlavná paťosová fasáda je členená obdížnikovými oknami v šambránach s podokennými rímsami na konzolkách, pilastrami s toskánskymi hlavicami. Plastická výzdoba frontónov je novšia. Podobne aj plastiky levov na stípoch veľkej brány a veža v spojnici dvoch krídel. V monografii Bratislavskej župy Borovszkého sa v obci spomína ešte jeden kaštiel' postavený asi Jeszenákovcami v 1. polovici 19. stor., neskôr patril Vayovcom. Miesto, kde táto budova stála, ani jej vzhl'ad sa nepodarilo zistiť. Buď zanikla bez stopy, alebo bola úplne prestavaná a stratila výzor kaštiel'a. Zvonica z r. 1914 v osade Malý Madarás je vysoká stavba so štvorcovým pôdorysom. Jej fasády členia nárožné lizény, rímsy a korunná rímsa na spôsob zuborezu. V hornej časti zvonice sú zvukové otvory. V nike uličnej fasády je nová soška Panny Márie, dar občana Pomichala. Pôvodná socha, ktorá bola darom Kolomana Hegyiho a manželky Františky Szikhardtovej, bola v 90. rokoch 20. stor. odcudzená. Na vrchole zvonice je plechový dvojkríž. Zvon odliali bratia Fischerovci z Trnavy r. 1921. Maďarský nápis v slovenčine: Malá sv. Terézia, oroduj za nás. Pri kostole sa nachádza kamenný kríž s korpusom z r. 1873 a nesie znaky historického romantizmu. Pod korpusom je socha Panny Márie. Oproti obecného úradu je zvyšok prícestného kríža osadený na novšom podstavci. Na kríži so srdcovitou spadnou častbu je korpus, nad ním reliéf tváre anjela a na vrchole kríž siedmich sviatostí. Prícestný kríž s korpusom pri Hlavnej ceste je z r. 1889 a dal ho postaviť Alexander Csenkey s manželkou Annou Szabóovou. Za krížom stál obecný chudobinec. V cintoríne v Tamášházi je ústredný drevený kríž s korpusom z r. 1949. Pri ceste smerom na Malý Madarás je prícestný Trojičný kríž s plastikou Krista, Otca a Ducha svatého z r. 1878. Plastika Ukrižovaného Krista je poškodená. Pri tejto ceste sa nachádza aj pamatník v tvare náhrobku, s plastikou kytice na vrchole. Pamatník dal postaviť Július Hegyi pre svojho syna z 13. pešieho domobraneckého pluku, ktorý padol 22. júla 1916 pri Wolnyi. Na pamatníku je fotografia obete, tabul'a s nápisom je poškodená. Okolo pamatníka je kovaná ohrada. Na začiatku Malého Madarásu sa nachádza Božia muka s prázdnymi nikami na každej svetovej strane. Božia muka pochádza asi z 2. polovice 19. stor. Ústredný liatinový kríž cintorína v Malom Madarási je osadený na nov šom betónovom podstavci a pochádza z 2. polovice 19. stor. Na námestí Tomášova sa nachádza pamätník obetiam I. svetovej vojny, postavený v 40. rokoch 20. stor. Na pylóne je tabul'a s menami obetí. Okolo r. 1950 bol pamatník doplnený o postranné tabule s menami obetí II. svetovej vojny.
Z OSTATNÝCH DOLEŽITÝCH STAVIEB V OBCI
treba v prvom rade spomenúť valcový mlyn Strasserovcov postavený r. 1908-1910, ktorý neskor získali Lustigovci a patril im do r. 1945. Trojpodlažná budova mlyna so samostatne stojacou trojpodlažnou sýpkou sa zachovala dodnes v temer povodnom stave. Fasády mlyna členia lizénové rýmy. Budova sýpky je strohejšia. Stavby dnes využíva PNZZ ako miešareň krmív. Povodná budova cirkevnej katolíckej školy (č. 1.) sa nachádza pri rímskokatolíckom kostole a bola postavená r. 1850 na podnet tunajšieho farára Jána Thaisza. Dovtedy bola v obci škola v chatrči so slamenou strechou a samostatne stojacou budovou s bytom učitel'a. Neskor bola postavená dvojtriedna škola s trojizbovým bytom učitel'a - kantora a jednoizbovým príbytkom pomocného učitel'a. Dlhoročný rektori boji František Szikhard a syn Vendel. Budova, povodne so znakmi panského domu, bola postavená za podpory grófa Juraja Apponyiho a Juraja Draskóczyho. Po postavení novej školy po r. 1933 sa budova používala iba núdzovo. Prízemná budova s povodným podorysom tvaru U, v súčasnosti po zbúraní bočných krídel obdížniková, nemá po mnohých prestavbách nijaké architektonické detaily. Dnes je v budove pohostinstvo, predajňa ovoci a a zeleniny a stredisko skautov. Vedla starej školy bol a okolo r. 1933 postavená budova novej školy podl'a projektu architektov Františka Floriansa a Júliusa Scheibera. Je to funkcionalistická stavba s obdížnikovým podorysom. Za kostolom sa nachádza budova novej rímskokatolíckej fary postavená na mieste starej fary v rokoch 1978-1980. Vo dvore sa nachádza stará hospodárska budova z 2. polovice 19. stor. Budova obecného úradu bola postavená v 2. polovici 19. stor. ako dom Wallenovcov. Potom dam kúpil kantor - učitel' Riedl (zomrel 1963), po r. 1976 dam bol odkúpený pre MNV (teraz obecný úrad). Je to prízemná budova s podorysom v tvare L, ktorej hlavnú fasádu členia bosované lizény a obdížnikové okná s nadokennými rímsami. Vo dvore je pilierová zasklená chodba. Pri dome stojí samostatná budova sýpky a ďalšie hospodárske budovy. Vedl'a sa nachádza obecná studňa z r. 1930 s nadstavbou na piatich pilieroch z r. 1934. Pri dnešnom kultúrnom dome stála do 70.rokov 20. stor. požiarna zbrojnica, ktorá bola postavená ku koncu osemdesiatych rokov minulého storočia. Hasičský zbor bol za ložený v 1886. Oproti kultúrnemu domu sa nachádza budova bývalého spotrebného družstva HANZA (č. 265), postavená v 40. rokoch 20. stor. Vedúcim družstva bol učitel' a kantor Štefan Riedl. Predajne su v budove dodnes. Je to prízemná budova s podorysom v tvare U, s upravenými fasádami a tromi lomenými štítmi nad vchodmi. V miestach, kde bol v 60. rokoch 20. stor. postavený drevený most, neskor nahradený betónovým, premávala kompa zavesená na lanách a využívajúca silu vodného toku Malého Dunaja. V obci Tomášova Malý Madarás sa ani jeden ľudový dam nezachoval v povodnom stave. Boli to dlhé domy s dvojosovou fasádou, s došteným štítom a podstienkou. V osade Tamášháza sa zachovalo niekoľko domov kolonistov. V podstate sa tu stavali dva typy domov: dvojosové dlhé domy s trojuholníkovým murovaným štítom a podstienkou, alebo domy s pódorysom v tvare L s dlhšími šesfosovými fasádami a bočným hospodárskym krídlom. (napr. dom Černáčkovcov). Z úsporných dóvodov sa oporné piliere domu stavali z pálených tehál a ostatná výplň stien z nepálených tehál. Na pomoc kolonistom, ktorých podporovalo družstvo kolonistov v Prahe, im bola odovzdaná póvodná tehelňa grófa Apponyiho zo začiatku 20. stor. Rozostavaný objekt kúpil a viedol Moravan František Zvara. Na tehlách sú iniciály G. A. Tehelňa vyrábala do r.1938 a po II. svetovej vojne ju postupne rozobrali. Tehelňa mala šesf tunelov na vypal'ovanie a sušenie tehál a vysoký komín. Z budovy sa zachovali iba zvyšky výpal'ovne tehál a spodná časť donedávna stojacieho komína. V osade Doma sa čiastočne zachoval obdížnikový dom kolonistu (č. 529) zo začiatku 30. rokov 20. stor. V zadnej časti objektu bola sýpka.
VÝZNAMNÉ OSOBNOSTI
V obci pósobil v rokoch 1832-1880 farár Ján Thaisz, obl'úbený človek a dobrodinec Félu. Na jeho podnet bola v obci r. 1850 postavená katolícka škola. Štefan Weiss bol učitel' a dlhoročný tajomník MNV. V miestnom cintoríne odpočíva viacero významných osobností:
MUDr. František Bálint (1899-1955), známy lekár. Daniel Cséfalvay (1876-1912), tomášovský obvodný notár. Gašpar Egyházi (1851-1909), cirkevný obvodný notár. Ján Fule st. (1875-1942) obecný sudca. PhDr. Teodor Lamoš (7. 1. 1921 - 27. 12. 1965), archivár, historik, v rokoch 1943-45 pracovník historického seminára Filozofickej fakulty UK v Bratislave a v r. 1945-50 Historického ústavu SAV, v r. 1951-61 kronikár mesta Kremnice, od r. 1961 pracovník historického ústavu SAV. T. Lamoš bol iniciátorom komplexného výskumu archívov na Slovensku a autorom prác: Sídelný zemepis mesta Kremnice (Bratislava 1948), Biografia k archívom na Slovensku (Bratislava 1953), Achív mesta Kremnice, sprievodca po fondoch a zbierkach (Bratislava 1957), Vznik a počiatky banského a mincovného mesta Kremnice 1328-1430 (Banská Bystrica 1969) a mnohých štúdií. MUDr. Adriana Mészarosová (1930-1961), lekárka. Ludovit Olgyay st. (1857-1934) obecný sudca. Ján Olgyay ml. (1889-1971) obecný sudca Eugen Polczer ,(1883-1953), farár, dekan. Ferdinand Pollak (1897-1969), obecný notár. Štefan Riedl (1883-1963), obl'úbený učitel' a kantor, ktorý viedol miestne spotrebné družstvo. Štefan Urge (1910-1989), učitel' a kantor. Ladislav Varsányi (1921-1985), riaditel', učitel', autor viacerých učebníc. Johann Wald (1846-1906), hostinský a majitel' domov. Michael Záhon (1857-1904), remeselník, majster mydliar.
V cintoríne sa nachádzajú aj hrobky viacerých zemianskych rodín:
Strasser van GyéSvár, Rudolf (1857-1935), kúpil panstvo Tomášov, manželka Mathilde (1865-1922), syn Alois (1889-1939), manželka Antónia rod. Seibt von Ringenhardt (1893-1980), ich deti Felicitas (1924-1952), Rudolf (1919) a jeho manželka Daisy nar.Chorin (1927). Csenkey (z Čenkoviec), stará žitnoostrovská zemianska rodina, ktorá bola už v 15. stor. zemepánom Čenkoviec. V 1. polovici 19. stor. sa stali zemepánmi aj v Tomášove. Albert (1800-1883), Vendelín (1824-1887), účastník národnooslobodzovacích bojov 1848-1849, domobranec - kapitán, účtovník pálffyovského veľkostatku, zemepán. Fridrich Rovara (1852-1912), zemepán, rytier rádu Františka Jozefa. Terézia Hollovicsová, rod. Kukuliová, učitelka, pôvodom zo . Sedmohradska, vyučovala francúzštinu a dejepis. Manžel bol hlav- ným notárom okresu Trnava, v Trnave je aj pochovaný.
