Bratislava

V prvom desaťročí 20.storočia sa v meste ujal nový stavebný sloh, secesia. Viaceré vtedajšie stavby sú dodnes zachované. Je to predovšetkým kostol svätej Alžbety (Modrý kostol), budovy bývalej Eskomptnej banky na Hlavnom namestí a bývaleho Vojenského veliteľstva na nabreži Dunaja (Filozofická fakulta UK). Namiesto plánovanej novej radnice si mesto postavilo prepychový  kultúrny palác – Redutu. Na námesti pred mestským divadlom (teraz Hviezdoslavovo námestie) stál vtedy secesný pomník básnika Petöfiho. V meste pôsobila Univerzita svätej Alžbety so štyrmi fakultami. Od  februára 1914 Prešporok s cisárskou rezidenciou vo Viedni spájala elektrická dráha (Pressburger Bahn). V júli 1914 mesto posledný raz navštívil vtedajší uhorský kráľ a rakúsky cisár Karol IV. s rodinou. Počas prvej svetovej vojny bolo mesto ušetrené priamych bojových akcií, ale mnoho mladých mužov z mesta muselo narukovať. Časť z nich vo vojne zahynula. Po prehratej vojne sa habsburská monarchia rozpadla, z bývalého českého kraľovstva a severnej časti bývalého uhorského kraľovstva  vznikla Československá republika. Prešporok – Pozsony sa nestal súčasťou republiky už pri jej vyhlásení (28.10.1918).  Na   prelome rokov 1918 a 1919 bolo územie mesta obsadené českými legionármi podporovanými talianskou armádou. Napriek tomu, že mesto ešte nebolo oficiálne súčasťou Československa, rozhodol parlament v Prahe o jeho premenovaní na Bratislavu.

Až medzinárodná konferencia v júni 1919 vo Versailles pri Paríži rozhodla o pričlenení mesta k Československu. Bratislava sa stala sídlom Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska, na čele s krajinským prezidentom, a tým bolo mesto uznané za hlavné mesto Slovenska. Mesto niekoľko razy navštívil aj vtedajší prezident republiky Tomáš Garrique Masaryk. Univerzitu svätej Alžbety zrušili a namiesto nej vznikla Slovenská univerzita, dnes Univerzita Komenského. V tridsiatych rokoch postavili v meste sériu modernych objektov, prestavali a zmodernizovali Hlavnú železničnú stanicu. Na Hviezdoslavovom námestí inštalovali pomník Pavla Országha Hviezdoslava a na nábreží pri Dunaji monumentálny pomník generála Milana Rastislava Štefánika, ktorý

zahynul v blízkej Ivanke pri Dunaji (4.mája 1919).  K propagácii  mesta v zahraničí prispelo organizovanie Dunajských veľtrhov (od roku 1921).

Druhá svetová vojna znamenala osamostatnenie sa Slovenska ako nezávislého štátu. Bratislava bola jeho hlavným mestom, sídlom Snemu a sídlom prezidenta republiky, ktorým sa stal Msgr. Jozef Tiso. Na rezidenciu hlavy štátu upravili bývalý palác arcikniežaťa Friedricha, ktorý vznikol v 18. storočí ako letné sídlo grófa Antona Grassalkovicha. Neďaleký bývalý letný palác ostrihomských arcibiskupov čiastočne prestavali a upravili pre potreby ministerstiev (teraz palác Úradu vlády). V jeho blízkosti mala vzniknúť vládna štvrť. V areáli Hradu sa uvažovalo s vybudovaním univerzitných budov.  V roku 1938 sem presťahovali z Košíc aj Slovenskú vysokú školu technickú.

Mesto bolo spočiatku vojnových udalostí ušetrené. Nachádzalo sa však v tesnej blízkosti hraníc Tretej ríše, lebo aj územie južného brehu Dunaja (Engerau, teraz Petržalka) a územie vtedy ešte samostaného mestečka Devín boli pojaté do Ríše. Pred koncom vojny vyhlásili Bratislavu za pevnosť (“Festung Pressburg”). Mesto sa nachádzalo vo vojnovej situácii od júna 1944 do apríla 1945. Počas bombardovania lietadlami spojeneckých armád v júni 1944 boli zničené niektoré časti mesta. Najviac postihnutá bola rafinéria ropy spoločnosti Apollo, kde zahynulo niekoľko sto pracovníkov. Bomby zasiahli aj budovu Slovenského múzea, pričom zhoreli nenahraditeľné historické zbierky. V apríli 1945 vojsko Červenej armády z mesta vytlačilo zbytky nemeckej armády. Nemecké vojsko na ústupe zničilo vtedy jediný most cez Dunaj. Ešte pred oficiálnym koncom vojny, 6.maja 1945, sa začali deportácie občanov, ktorí sa pred vojnou prihlásili k nemeckej alebo k maďarskej národnosti. Bez ohľadu na to, či sa v čase vojny politicky angažovali, alebo či kolaborovali s fašistami.

Najvyšší predstavitelia štátu Slovensko pred blížiacim sa ruským vojskom opustili. Po skončení vojny boli orgánmi obnovenej Československej republiky súdení. Prezidenta Jozefa Tisa v roku 1947 v Bratislave popravili.

Prvé roky po vojne boli poznamenané všeobecnou biedou a úsilím odstrániť škody, ktoré v meste spôsobila vojna. Demolovaný most ešte v roku 1945 opravila sovietska armáda, pričom ako  pracovné sily využila nemeckých zajatcov. Máloktorý z nich rekonštrukciu mosta prežil. Dočasne sa používal provizórny pontonový most Červenej armády,  ktorý bol na mieste terajšieho Nového mosta. Po vojne odvliekli bez zjavnej príčiny mnoho mužov z Bratislavy do Sovietskeho zväzu,kde museli pracovať až desať rokov v pracovných táboroch.

V “dvojročnici”, ako sa krátko volal dvojročný plán obnovy národného hospodárstva (1947 – 1948) postavili v meste stovky bytov. Najznámejšia štvrť, ktorá vtedy vznikla, sa nachádzala medzi centrom mesta a Račou (Krasňany, vtedy HBV – Hromadná bytová výstavba).  Potraviny, šatstvo, kurivo, všetko sa dalo kúpiť len v obmedzených množstvách na prídeľové lístky.

Po zmanipulovaných voľbách v roku 1948 sa k moci v Československu dostali komunisti, hoci na Slovensku vyhradli voľby demokrati. Obce prestali byť samosprávnymi jednotkami, takzvané Národné výbory boli v skutočnosti  predĺženou rukou štátnej správy. Za svoje najväčšie víťazstvo považovala komunistická strana a vtedajšia robotnícka trieda znárodnenie súkromného majetku.  Nasledovala takzvaná “studená vojna”, v ktorej sa Československo plne pridalo na stranu SSSR. Nastal pohon na “vnútorného nepriateľa”. Prenasledovaná bola najmä inteligencia, obviňovaná z buržoázneho nacionalizmu. V rámci Akcie B vysťahovali na začiatku 50. rokov z mesta stovky rodín údajných nepriateľov robotníckej triedy. Ich byty ihneď Národné výbory obsadzovali ľuďmi loajálnymi so zriadením. Väčšinu obyvateľstva mesta ale aj celej republiky ožobračila menová reforma v roku 1953.

V roku 1946 k mestu administratívnym rozhodnutím Zboru poverníkov pripojili susediace obce, čím sa mesto mimoriadne rozrástlo. Ďalšie rozšírenie sa uskutočnilo v roku 1972, kedy k mestu okrem iných pripojili aj obce na južnom brehu Dunaja, ktoré Československo získalo územnou zámenou od Maďarskej republiky.

V šesťdesiatych rokoch sa situácia zlepšila, po prekonaní povojnových ťažkostí mesto prosperovalo vďaka priemyslu, najmä chemickému. Na druhej strane intenzívna výroba v Chemických závodoch Juraja Dimitrova ( vybudovaných na základe bývalej továrne Dynamit Nobel) a v rafinérii Slovnaft nepriaznivo vplývala na životné prostredie v meste.

Poloha mesta na hranici s kapitalistickou Európou bola pomerne nevýhodná pre ďalší územný rozvoj mesta, na druhej strane bola výhodou pre obyvateľov, ktorí mali viac možností získavať necenzurované informácie, najmä vďaka možnosti sledovať viedenské televízne vysielanie. To malo vplyv aj na myslenie občanov mesta.

Bratislavčan Alexander Dubček sa stal v roku 1963 prvým tajomníkom Ústredného výboru KSS. V januári 1968 ho zvolili za prvého tajomníka UV KSČ v Prahe.  Väčšine obyvateľov Českolovenska bola jeho snaha o  refomu komunistickej politiky veľmi sympatická. Mal však aj veľa odporcov a tí mali oporu v komunistoch krajín východného bloku, najmä v Moskve. Jeho snaha o socializmus s ľudskou tvárou bola potlačená vojenským zásahom. Invázia vojsk piatich štátov Varšavskej zmluvy sa udiala 21. augusta 1968. Dubčeka uniesli do Moskvy.  V nasledujúcich rokoch bol prenasledovaný, ale jeho myšlienky nebolo možné celkom vykoreniť. V roku 1970 ho z komunistickej strany vylúčili.

Aj Bratislavu obsadili cudzie vojská. Sovietski vojaci, ktorí zaujali hradnú vyvýšeninu, čiastočne zničili v areáli Hradu sa nachádajúce základy archeologickým výskumom objaveného veľkomoravského kostola. Vojaci strieľali aj do neozbrojených civilistov. O život prišlo niekoľko mladých študentov.  V rokoch 1968 a 1969 opustili republiku tisíce občanov, ktorí sa rozhodli žiť radšej v cudzine ako v krajine kde vládnu komunisti. Boli to najmä mladí ľudia, ktorí sa mohli v zahraničí bez väčších problémov uplatniť.  Ešte v roku 1968 sa zmenila Československá socialistická republika na federáciu. Dokument o tom podpísali v bývalom kráľovskom paláci Bratislavského hradu, ktorý v roku 1811 vyhorel a od roku 1953 bol zrekonštruovaný do používateľnéhop stavu. Palác sa po rekonštrukcii stal sídlom Slovenskej národnej rady a Slovenského národného múzea.

V šesťdesiatych a sedemdesiatych vybudovali na južnom brehu Dunaja rozsiahle sídlisko, väčšie než ktorékoľvek historické mesto v republike, Petržalku. Oba brehy Dunaja však bolo treba spojiť, starý most už kapacitne nevyhovoval. V roku 1973 spojazdnili Nový most (pôvodne pomenovaný Most SNP), krátko na to aj Prístavný most (pôvodne Most hrdinov Dukly).  V sedemdesiatych rokoch vybudovali na východnom okraji mesta nový mestský cintorín (Ružinovský).

Po potlačenej Dubčekovej “Pražskej jari” nastalo obdobie zosilneného nátlaku zo strany Sovietskeho zväzu. Jednotky sovietskej armády boli rozmiestnené po celom území Českolovenska. Bratislava však ležala na štátnej  hranici, a podľa medzinárodného práva tu nesmela byť armáda cudzej mocnosti prítomná.

V roku 1975 sa stal prezidentom Československej federatívnej republiky Gustáv Husák, rodák z dedinky Dúbravka,  ktorá je od roku 1972 bratislavskou mestskou časťou. V rokoch 1946 až 1950 stál ako komunista na čele Zboru povereníkov, v roku 1951 ho obvinili z buržoázneho nacionalizmu a zatkli. V roku 1954 bol odsúdený na doživotné väzenie, ale 1960 ho z väzby prepustili a 1963 rehabilitovali. V roku 1968 podporoval Dubčekovo reformné hnutie, ale po jeho potlačení považoval za vhodné spolupracovať s komunistami Sovietskeho zväzu. S ich podporou a súhlasom  bol zvolený za prezidenta republiky. Vo funkcii zotrval tri  volebné obdobia. Prezidentom bol až do decembra 1989, kedy sa pod tlakom politických zmien funkcie vzdal.

Kolaps socialistického tábora sa začal hnutím vo vtedajšej Nemeckej demokratickej republike (východné Nemecko) a vyvrcholil zjednotením Nemecka. Vo všetkých krajinách socialistického bloku bola verejnosť s komunistickou vládou nespokojná a očakávala zmeny. Nespokojnosť vyvrcholila v novembri 1989 “nežnou revolúciou”, ktorá sa začala študentskými demonštráciami. Alexander Dubček sa mohol vrátiť do politického života. Reprezentoval hnutie Verejnosť proti násiliu.  Stal sa predsedom Federálneho zhromaždenia. 1. septembra 1992 zahynul pri havárii auta pri meste Humpolec medzi Prahou a Brnom. Pochovali ho na bratislavskom cintoríne v Slávičom údolí.

Prejavom obnovenej demokracie bolo aj obnovenie súkromného vlastníctva, privatizácia priemyslu, obchodu, podnikania, reštitúcie v minulosti protiprávne zabratého súkromného majetku. Obnovila sa aj obecná samospráva a už v novembri 1990 sa uskutočnili prvé demokratické voľby poslancov do samosprávnych orgánov mesta. Po uvoľnení hraníc sa stala Bratislava cieľom nebývalého množstva návštevníkov, turistov ako aj podnikateľov, ktorí sa tu rozhodli investovať. 

Po víťazstve demokratického hnutia sa ukázalo potrebné odtrániť pomenovania verejných priestranstiev, ktoré boli dedičstvom socializmu a komunizmu. V prípade ulíc a námestí v historickom jadre mesta sa vrátili pôvodné historické názvy, z ktorých niektoré pramenia v stredoveku.

Na konci roku 1992 zanikla Československá republika, rozdelila sa na dva samostatné štáty. Dňa 1. januára 1993 bola vyhlásená Slovenská  republika a za jej prvého prezidenta bol zvolený Michal Kováč. Národná rada Slovenskej republiky sa nasťahovala do novopostavenej budovy v tesnom susedstve Bratislavského hradu. Rezidenciou prezidenta republiky sa po dôkladnej rekonštrukcii stal znovu bývalý palác grófa Grassalkovicha.

V osemdesiatych rokoch sa po dostavbe metra v Prahe uvažovalo aj o vybudovaní metra sovietskeho typu v Bratislave. S prípravnými prácami sa začalo v roku 1985, ale po roku 1989 sa ukázalo, že projekt je pre Bratislavu príliš drahý a nepotrebný.  V roku 1992 začalapremávka na  moste Lanfranconi, budovanom od roku 1985, a v roku 2005 preklenul Dunaj ako štvrtý most Apollo. Všetky mosty mali mimoriadny význam pre spojenie mestských častí na južnom brehu Dunaja s centrom, ako aj v napojení cestnej siete na medzinárodné ťahy. V roku 200   napojili mesto na diaľnicu Budapešť – Viedeň. V roku 2007 bol dokončený tunel Sitina, ktorým sa zjednodušila doprava v západnej časti mesta.   

Od roku 1990 navštívilo mesto množstvo predstaviteľov iných krajín. Vo februári 2005 sa tu stretli americký prezident Bush s ruským prezidentom Putinom. Od  roku 1990 tri razy navštívil Bratislavu pápež Ján Pavol II.  Postavili tu rad nových kostolov, avšak úroveň ich architektúry je ďaleko za úrovňou architektúry v iných krajinách sveta. Na vysokej úrovni je architektúra novostavieb administratívnych budov, z ktorých vyniká budova Národnej banky Slovenska, dokončená v roku 2000.

Zákonom 221 v roku 1996 bolo Slovensko rozdelené do vyšších územných celkov – žúp. Bratislava napriek tomu, že je hlavným mestom Slovenska, nezískala štatút vyššieho územného celku.

Slovensko sa stalo členom Európskej únie 1.mája 2004 a 1.januára 2009 sa aj tu zaviedla spoločná európska mena – Euro.