Tematín alebo Tematínsky hrad je zrúcanina hradu na Západnom Slovensku v pohorí Považský Inovec. Od jeho vzniku v 13. storočí vystriedal mnoho majiteľov. Začiatkom 18. storočia bol ťažko poškodený a pustol. V okolí chránené územie Tematínske vrchy.
Poloha
Hrad bol vybudovaný v juhozápadnej časti Považského Inovca na vápencovo-dolomitovom podloží temena bočnej rázsochy vybiehajúcej západne od Bezovca medzi Lúčanskou a Hrádockou dolinou. S nadmorskou výškou 564 metrov patrí medzi najvyššie položené hrady Slovenska a je výraznou dominantou Stredného Považia. Patrí do katastra obce Lúka.
Dejiny
Tematínsky hrad vznikol pravdepodobne bezprostredne po Mongolskom vpáde v roku 1242 na mieste staršieho hradiska o ktorého slovanskom pôvode by mohol napovedať rozbor názvu zloženého pravdepodobne zo slov „temä“, označujúceho temeno, a staroslovanského slova pre ohradené miesta „týn“. Niektorí maďarskí historici odvodzujú pôvod mena od slova „temetö“ - cintorín, avšak v zápisoch z poslednej tretiny 13. storočia je zachytený názov Temetyn.
Hrad už od svojho vzniku plnil signalizačnú a strážnu funkciu a spolu s Trenčianskym, Beckovským a Čachtickým hradom bol súčasťou ochrany severozápadných priesmykov Uhorska. Chránil aj dôležitý brod cez Váh, spomínaný v listine z roku 1453.
Prvá písomná zmienka o hrade pochádza z roku 1270 v súvislosti s pokusom dobyť hrad Belom IV., avšak jeho útok odrazil vtedajší majiteľ hradu Michal, syn Ondreja, blízky spoločník Belovho najstaršieho syna a budúceho panovníka Štefana V. Ten, už ako kráľ potvrdzuje v roku1272 Michalovi listinu z roku 1270 v ktorej mu za vernosť a poskytnuté služby daroval niekoľko dedín a v ktorej sa mimo iného spomína ako majiteľ Tematínu.
Po jeho smrti sa stal kráľovským majetkom, ale už začiatkom 14. storočia ho získava Matúš Čák Trenčiansky, ktorý ovládal Považie až do svojej smrti v roku 1321 po ktorej sa hrad stal opäť kráľovským. V druhej polovici 14. storočia hrad stratil svoj pôvodný strategický význam a prešiel do súkromných rúk.
Za vlády Ľudovíta I. sa v rokoch 1348-50 Uhorsko zaplietlo do vojny o neapolské dedičstvo v ktorom sa vyznamenal Vavrinec Tóth (Sclavus, Slovák). Jeho syn Mikuláš Kont, kráľovský čašník a Tekovský župan, od roku 1352 uhorský palatín, dostal v roku 1348 od Ľudovíta hradné panstvo Tematín (s obcami Hrádok (Harstnuk), Piešťany (Pessen), Horná Streda (Zerdahel), Lúka (Rety), Modrová (Madro), Modrovka (alia Madro), Moravany nad Váhom (Marwan), Banka (Banya), Ducové (Duchreuy), Hôrka (Harka), Mošovce (Mosoch), Lehota (Lehota) a Ratnovce(Ratun)). V roku 1349 žiada Mikuláš potvrdenie spoluvlastníctva aj pre svojich mladších bratov Leukuša (Levka) a Bartolomeja. Po jeho smrti v roku 1367 spravovala majetky nielen jeho žena Klára a jeho syn Mikuláš ale aj synovia Bartolomeja Ladislav a Imrich. V roku 1395 sa súdili o lesy s Henrichom, opátom kláštora sv. Hipolyta v Nitre na Zobore. Vdova po Mikulášovi Kontovi žila ešte v roku 1406. Po jej smrti prešiel majetok do rúk jej syna Mikuláša, ktorý získal šľachtický predikát z Ujlaku a založil rod Ujlakiovcov, ktorej členovia vlastnili hrad a panstvoTematín až do vymretia v roku 1521. Posledný ujlakiovský majiteľ bol od roku 1511 Vavrinec, ktorý sa sporil s nitrianskym biskupom Štefanom. Príčinou sporu bol biskupov poddaný Blažej Sekeráš z Ardanoviec ktorého chytili Vavrincovi ľudia keď rúbal drevo a uväznili ho na Tematíne. Biskup sa obrátil na palatína Imricha Perína aby spor vyšetril a oslobodil väzneného.
Hradné panstvo sa stalo kráľovským majetkom po smrti Vavrinca Ujlakiho v roku 1521. Nebezpečenstvo tureckého útoku prinútilo kráľa Ľudovíta II. dať Tematín 20. júla 1524 taverníkovi Alexejovi Turzovi do zálohy za 25 000 zlatých. Hradu vtedy patrili mestečká Bojná (Bayna), Piešťany(Pesthyen) a dediny Horná Streda (Zerdahel), Lehota (Piešťanská), Banka (Banyka), Lúka (Rethee), Hrádok (Radnok), Hôrka nad Váhom(Horka), Modrovka (Kismodroh), Modrová (Naghmodroh), Stará Lehota (Olehota), Nová Lehota (Wylehota), Hubina (Hwbyna) a Moravany nad Váhom (Morwany).
Koncom 17. storočia hrad patril Berčéniovcom (Bercsényiovcom). V roku 1665 sa na hrade narodil jeho posledný vlastník Mikuláš Berčéni, ktorý bol počas Rákociho povstania jeho druhým najvýznamnejším predstaviteľom. Po porážke povstania 22. januára 1710 sa Berčéni rozhodol hľadať útočisko vPoľsku, no potreboval k tomu majetok uložený na Tematíne. Hrad ale musel opustiť nocou v preoblečení a s jediným sluhom pred hrozbou dolapenia cisárskym vojskom, ktoré začalo obliehať hrad na druhý deň. Hradná posádka si vyjednala tri dni neútočenia a potom sa vzdala. Berčéniho dvojník bol zatknutý a odvezený do Bratislavy, stavba bola rozbúraná a odvtedy je v ruinách. Skutočný Berčéni zomiera v roku 1725 v osmanskom exile.
Šľachtic Alojz Mednyanský opisuje vo svojej „Malebnej ceste dolu Váhom“ vydanej prvý raz v roku 1826 svoju návštevu zrúcanín slovami: „Keby nie výhľadu a niekoľko nezvyčajných rastlín odškodňujúcich dvojhodinový namáhavý výstup, oľutovali by sme návštevu zrúcanín. Spustošenie zničilo ešte aj stopy po rozčlenení budovy, podľa ktorého by sme si mohli urobiť akú-takú predstavu o vnútornej úprave tohto význačného hradu.“
Exteriér
.jpg)
Najstaršie budovy sa sústreďovali v priestore horného hradu, ktorý pozostával zo štvorbokej veže a paláca obklopených hradobným múrom, cez ktorý viedol gotický portál do nádvoria. V snahe udržať krok s novou vojenskou technikou bola v 2. polovici 16. storočia zdokonalená obrana predhradia. Malý a úzky priechod oddelil hornú časť hradu od dolného nádvoria, z ktorého do predbránia vybiehali dve bašty chrániace vstup, zabezpečený ešte skalnou priekopou. Posledné úpravy hradu pochádzajú zo 17. storočia a zabezpečili ďalšie obytné časti v hornom hrade.
[upraviť]Súčasný stav
Ruiny múrov vyrastajú zo skalného podložia a skrýva ich hustý lesný porast. Podnes sú dobre čitateľné jednotlivé budovy a opevnenia. Zachovali sa obvodové murivá a konštrukcie, na nárožiach spevnené kamennoubosážou. Ojedinele sa zachovali aj architektonické detaily, ako vstupná padacia brána do horného hradu, kamenná konzola na hlavnej veži, koruny murív, zvyšky atiky.
Prístup
.jpg)
- Z rekreačného strediska Bezovec (sem autobusom, zast. Nová Lehota-Bezovec)
po 1 a 1/2 h. Asfaltovou cestou k rekreačnému zariadeniuChirana, od ktorého vedie turistický chodník prevažne lesom a ďalej po hrebeni k zrúcanine. - Z obce Lúka (sem autobusom) po 2 a 1/4 h. Lúčanskou dolinou a potom lesnou cestou.
- Z obce Hrádok (sem autobusom)
po 2 1/2 h. Asfaltovou cestou Hrádockou dolinou, neskôr odbočka vpravo do kopca. - Z obce Hrádok sa na hrad dostanete aj po neznačkovanej ceste, vhodnej pre horské bicykle. V dedine cez potok vpravo popri domoch, poza kopecChlm, cesta míňa po ľavej strane chatky a stúpa dolinou. Ku koncu serpentíny je odbočka vpravo až pod hrad.
.png)
