Malacky

Začiatok 17. storočia až do roku 1918 v Malackách nemožno nazvať nijak inak ako obdobie Pálfiovcov. Tri storočia spája v Malackách Habsburgovcov a trvanie ich monarchie v globálnom meradle a vláda zemepanského rodu Pálfiovcov nad panstvom Plaveckého hradu. 
Uhorský šľachtický rod Pálfiovcov až do XVI. storočia patril medzi bezvýznamné zemianske rody. Starší maďarskí genealógovia "našli" zakladateľa pálfiovského rodu už v 10. storočí. Pôvod im určili v Hederváriovcoch a ich pokračovateľoch Konthovcov, z ktorých vraj vyšli Pálfiovci. 
Skutočných predkov rodu treba však hľadať inde a neskôr – u Bakóczovcoch. Bakóczovci pochádzajú z dnešného rumunského mesta Arded (maďarsky Erdöd). Z Bakóczovcov vyšli ďalšie dva rody, Erdödyovci a priženení Pálfiovci, ktorým zostal prídomok "ab Erdöd". Zakladateľom slávy a bohatstva tohto rodu sa stal Mikuláš II. Pálfi.

Pálfiovci a rekatolizácia

Nové obdobie rozmachu zažili Malacky od roku 1621, keď sa majiteľom Plaveckého hradu stal Pavol Pálfi. V roku 1634 zložil Pavol Pálfi kráľovskej komore 103 000 zlatých a stal sa jeho vlastníkom. Pavoll Pálfi opúšťa hrad a v Malackách začína so stavbou renesančného kaštieľa. Pálfiovci sa stali na 300 rokov našimi ďalšími a zároveň poslednými zemepánmi. Za ním prichádzajú do Malaciek aj úrady, sústredená je tu majetková agenda z celého okolia. To upevňuje význam Malaciek, zaručuje ich ďalší rast.
Pavol Pálfi nechal prestavať lovecký kaštielik svojich predchodcov na kláštor, do ktorého v roku 1653 povolali františkánov. Títo mali uskutočňovať rekatolizáciu Plaveckého panstva, ktorú už začali poslední Balaššovci, keď' prestúpili na katolícku vieru. Stavba kláštora s kostolom je dodnes obdivovaná ako príklad renesančnej kláštornej architektúry, komponovanej spolu s kostolom a opevnením.
K novozriadenému kláštoru pristavali Pálfiovci veľký chrám, ktorý bol odovzdaný verejnosti v roku 1653. Malacky si zvolili za sídlo svojho panstva. 
V polovici 17. storočia si tu postavili veľký kaštieľ, v ktorom donedávna sídlila časť nemocnice s poliklinikou. Od septembra 2007 je vlastníkom pálfiovského kaštieľa mesto Malacky. V chráme zriadili v rozsiahlych kryptách pohrebisko pre zosnulých členov rodu.

Františkáni

Keď Pálfiovci prevzali Plavecké panstvo, bolo ich prvou snahou previesť rekatolizáciu celého panstva, nakoľko boli rímskokatolíckeho vierovyznania. Predstava, že by na celkovú rekatolizáciu celého panstva postačovali svetskí kňazi na farách, bola nemysliteľná. Potrebovali k tomu mať na Záhorí a vo svojom panstve niektorý rád, ktorý by bol všetkým ľudom nápomocný. 
Nakoľko gróf Pavol Pálfi bol veľkým ctiteľom sv. Františka z Assisi, tak voľba padla práve na františkánsky rád. Rád menších bratov, hovorovo františkáni, je najznámejšie spomedzi františkánskych rehoľných spoločenstiev. Rád sv. Františka z Assisi vznikol v 14. stor. zo skupín, ktoré požadovali prísnejšie dodržiavanie Reguly sv. Františka, hlavne čo sa týka zachovávania ideálu chudoby.
Aby mal rád všetko zabezpečenie, dal už spomínaný Pavol Pálfi prestavať poľovnícky kaštieľ Balaššovcov na kláštor, ku ktorému nechal pristavať i veľký kostol s rozsiahlymi podzemnými kryptami. Tie sa stali rodinným pohrebiskom Pálfiovcov a niektorých františkánov. Kostol bol dokončený v roku 1653 a 11. októbra dal Pavol Pálfi vyhotoviť donačnú listinu. Pridelil tak františkánskemu rádu kláštor s chrámom ako dar. 12. októbra 1653 prišlo k slávnostnému odovzdaniu kláštora. 
Medzi prvou skupinou františkánov, ktorí sem prišli, boli guardián P. Mikuláš Ondreovič a pátri Pacifik Michalík, Jakub Faber, Filip Daniš. Kláštor mal 48 miestností a mohol prijať až 46 členov. 
Františkáni od počiatku mali svoju školu – noviciát, v ktorom si školili nových členov rehole. Postupne vybudovali i svoju strednú školu nazývanú Filozofia, ktorá neskoršie v roku 1927 prerástla na gymnázium s právom verejnosti. Na Filozofii študovali významní osvietenskí spisovatelia Vojtech Šimko a Benignus Smrtník. V ráde sv. Františka pôsobilo veľa významných literátov a hudobníkov. V kláštore bola v minulosti vybudovaná knižnica, ktorá mala okolo 5 000 zväzkov. Postupne sa stala redakciou 4 časopisov, ako napríklad Serafínsky svet, ktorý sa vydával pre členov III. rádu, časopis Priateľ dietok, ktorý bol venovaný tým najmenším. Pre študentov vychádzal časopis Naša mládež a nakoniec klerici vydávali svoj vlastný humoristický časopis Múdrovedecký obzor. 
Veľkou zásluhou rádu je, že sa v Malackách a na okolí v časoch silnej maďarizácie udržala slovenčina v školách. 
Medzi najvýznamnejších františkánov, ktorí boli ocenení Pálfiho srdcom, patria Páter Svetoslav Veigl, kňazským menom PhDr. Ferdinand Clarus Veigl OFM, ktorý získal ocenenie za celoživotné dielo v oblasti poézie, rehoľa menších bratov františkánov za prínos pre rozvoj mesta Malacky. 

Obdobie Pálfiovcov až do roku 1918

Malacky a ich obyvatelia boli ťažko skúšaní v každom storočí, no vari najviac v 19. storočí. Mestom v roku 1810 prechádzali napoleonské vojska, drancovali ubiedený ľud a rekvirovali potraviny, v ktorých bol aj tak veľký nedostatok. Obyvateľstvo neobišla ani cholera, ktorá si v roku 1831 za jediný mesiac vyžiadala 397 životov. V roku 1866 cez Malacky tiahli „Prajzi“, ako ich tu volali – a po prímerí s cisárskym rakúskym vojskom sa usadili v Malackách na dva mesiace. Boli to časy útrap nielen preto, že ich museli chovať, ale spolu s „Prajzmi“ prišiel do Malaciek teror, nevýslovná bieda a ďalšia epidémia cholery, ktorá si vyžiadala 160 životov.
Rok 1848 považujeme za revolučný rok nielen v Uhorsku, ale aj vo viacerých krajinách. Panovník Ferdinand V. Habsburský schválil tzv. marcové zákony, ktoré boli dôsledkom toho, že sa v krajine skončila doba feudalizmu a začala sa nová éra. Marcovými zákonmi boli zrušené poddanské povinnosti a zároveň boli zmenené aj privilégiá šľachty. 
V tomto období boli v Malackách grófmi Pálfiovci, Anton Karol do roku 1879 a Mikuláš XIII. do prevratu v roku 1918.
Južná časť Záhoria patrila v tomto období do Záhorského okresu Bratislavskej župy. V roku 1854 vznikol na tomto území Bratislavský a Malacký okres. K Malackému okresu patrilo v tom čase 41 obcí, neskôr po úpravách okresov v roku 1883 zostalo v tomto okrese 29 obcí. Okresný úrad tu bol definitívne ustanovený v roku 1870. 
Pálfiovský rod sa zúčastňoval politického života v Uhorsku v prospech rakúskeho cisára, ktorý sa mu za to bohato odmeňoval. Jeho členovia dosahovali najvyššie dvorské a vojenské hodnosti ako generáli, maršali, niektorí boli uhorskými palatínmi a nakoniec dosiahli i kniežacieho titulu. Palatín gróf Mikuláš sa nechal prvý pochovať v kryptách chrámu. Jeho vnuci mu dali po ľavej strane chrámu postaviť epitaf. Prácu urobil J. M. Molla, žiak a pomocník Rafaela Donnera. Posledný malacký člen rodu knieža Mikuláš dal v roku 1928 vyzdobiť chrám monumentálnymi maľbami.

Osobnosti

Mikuláš II. Pálfi
(* 10. september 1552 Čabraď – †1606 Červený Kameň)

Mikuláš II. Pálfi sa narodil ako najmladší z ôsmich detí manželov Petra I. Pálfiho a Žofie Dersffy. Ako 29-ročný sa oženil s Máriou Magdalénou Fuggerovou, príslušníčkou bohatej nemeckej bankárskej rodiny. Týmto sobášom, ku ktorému patrilo slušné veno nevesty, a ďalšími titulmi si zabezpečil vplyvné a významné postavenie medzi uhorskou šľachtou. Najväčšiu slávu mu však priniesli jeho úspechy na vojenskom poli. Do čias Mikuláša II. boli Pálfiovci len jedným z mnohých rodov monarchie. 
Bol menovaný za hlavného kapitána preddunajských vojsk a mal na starosti i zásobovanie armády. Z tohto dôvodu väčšinu roka trávil na bojiskách alebo v poľných táboroch. 
V roku 1580 sa stal županom Bratislavskej stolice a kapitánom jej hradu. V roku 1588 bol povýšený do barónskeho stavu. S menom tohto vynikajúceho a ostrieľaného "turkobijcu" sú spojené všetky významné víťazstvá v takzvanej pätnásťročnej vojne (1593 - 1606).Tento symbol a oporný bod monarchie „kľúč od Európy“ kapituloval pred Turkami 28. septembra 1594. Od Turkov dobyl mesto Ráb (Györ), za čo dostal grófsky titul a pomenovanie "hrdina od Rábu" Na znak vďaky mu bol udelený titul bratislavského župana a kapitána jej hradu dedične, po ňom ho dedil vždy najstarší syn rodu. 
Mikuláš II. Pálfi 23. apríla roku 1600, vo veku 48 rokov, nečakane na svojom hrade Červený Kameň zomrel. Pochovaný je v rodinnej pálfiovskej krypte pod Dómom sv. Martina v Bratislave. Jeho renesančný náhrobok v sanktuáriu kostola môžeme vidieť i dnes. Zhotoviť ho dala Mikulášova manželka u augsburských kamenárov a do Bratislavy bol dopravený loďou. 

Pavol IV. Pálfi
(* 1580, Bratislava - † 26. november 1653, Slovensko)

Pavol Pálfi bol krajinský hodnostár a palatín. Narodil sa v roku 1590 v Bratislave ako syn Mikuláša II. Pálfiho a Márie Magdalény Pálfi, rod. Fuggerovej. Mal sedem súrodencov: Mareka (zomrel ako dieťa), Štefana II., Jána II., Mikuláša III. a sestry Katarínu, Žofiu a Magdalénu. V roku 1627 sa oženil s tirolskou šľachtičnou Bealassy Khuen Franciskou a mal s ňou dvoch synov - Jána III. Antona, Jána IV. Karola a dcéru Máriu Magdalénu.
Pavol Pálfi bol jeden z mála členov, ktorý nevynikal na vojenskom poli. Venoval sa krajinskej správe a staviteľstvu.
V rokoch 1625 – 1626 pôsobil ako predseda uhorskej komory. Roku 1634 povýšený do grófskeho stavu a v roku 1635 mu udelil španielsky kráľ Filip IV. katolícke ocenenie -  Rado zlatého rúna. Stal sa v poradí druhým uhorským aristokratom, ktorému bolo toto ocenenie udelené. V roku 1634 získal do vlastníctva plavecké panstvo. V roku 1635 bol uhorským stavovským snemom poverený k prestavbe Bratislavského hradu. Prestavba bola po 14 rokoch dokončená a Bratislavský hrad ňou získal svoju známu podobu prevráteného stola. Zaujímavosťou je, že Pavol Pálfi prispel i svojimi vlastnými peniazmi a na stavbu dodával stavebný materiál zo záhorských lesov. 
V roku 1640 sa stal dedičným kpt. Bratislavského hradu a županom Bratislavskej stolice. Ako krajinský sudca v roku 1646 úspešne riešil náboženské spory. Pavol IV. Pálfi ako horlivý katolík, zemepán a patrón cirkvi obsadil všetky fary katolíckymi kňazmi. Z poverenia panovníka riešil v roku 1650 spor slovenských mešťanov s nemeckým patriciátom v Banskej Bystrici, stanovil zásadu paritného zastúpenia oboch národností v Mestskej rade a pravidelné striedanie Slovákov a Nemcov v richtárskej funkcii a iných funkciách. Vykonával stavebný dozor nad významnými cisárskymi stavebnými akciami. Jednou z najvýznamnejších bola prestavba Bratislavského hradu. Vrchol svojich funkcií dosiahol v roku 1649, kedy bol zvolený za uhorského palatína. Ako pilier protireformácie roku 1653 založil v Malackách františkánsky Čierny kláštor. Dňa 11. októbra roku 1653 spísal darovaciu listinu pre kostol a kláštor františkánov v Malackách. Pätnásť dní po spísaní tejto listiny, ako 63-ročný, zomrel vo svojom zámku na bratislavskom podhradí. 
Ako veľký ctiteľ sv. Františka z Assisi sa nechal pochovať do rodinnej krypty pod Dómom sv. Martina. Vo svojej poslednej vôli si želal, aby jeho srdce bolo vyňaté a pochované v rodinnej krypte pod kostolom v Malackách, ktorú dal pre tento účel vybudovať. Jeho žiadosť bola splnená a srdce uchované v striebornej schránke si malackí mnísi uctievali. Srdce vraj neskôr pri každom nebezpečenstve silne krvácalo, čo v roku 1776 preverovala a písomne potvrdila zvláštna komisia. 
Z pohľadu vývoja Malaciek sa Pavol IV. Pálfi najväčšou mierou pričinil o založenie predpokladov na vznik metropoly Záhoria práve v Malackách. Pavol IV. Pálfi preniesol centrum moci z Plaveckého hradu, ktorý bol v rokoch 1705 – 1706 v bojoch s povstalcami ťažko poškodený, do Malaciek. Pálfiovský zámok je do dnešných dní najväčším šľachtickým sídlom v okolí. Po smrti Pavla IV. Pálfiho sa ujala majetku jeho vdova Mária Františka, rodená grófka Khuen-Belassy. Usilovne pokračovala v začatom diele svojho manžela a všemožne podporovala rekatolizáciu 

Mikuláš V. Pálfi
(* 1. mája 1657 – † 20. február 1732 )

Mikuláš V. Pálfi sa narodil ako syn Mikuláša IV. Pálfiho a grófky Márie Eleonóry Harrachovej. Mal štyroch súrodencov - Máriu Zuzanu, Máriu Eleonóru, Františka I. (zomrel v mladom veku) a Jána V. Študoval v jezuitských školách v Trnave a Bratislave, štúdiá ukončil absolvovaním Viedenskej univerzity. So svojimi rodičmi býval na hrade Červený Kameň.  Za manželku si zobral barónku Weichs Koda Erszebet, s ktorou mal deväť detí. Mikuláš V. Pálfi patrí medzi najvplyvnejších a najmocnejších Pálfiovcov všetkých čias.
V roku 1679 mu však otec zomrel, neskôr hrad obsadilo Thökölyovské vojsko a okolité majetky spustošilo. Rodina bola nútená presťahovať sa do Viedne. Mladý Mikuláš V. si zvolil, ako väčšina Pálfiovcov, vojenskú kariéru. Spočiatku bol protitureckým bojovníkom ako viacerí jeho predkovia. 30. apríla 1690 získal hodnosť generálmajora. 
Už ako 30-ročný sa stal kapitánom Ostrihomu a o rok neskôr si na vlastné náklady postavil pluk, ktorému i velil. Pri pokuse dobyť späť od Turkov Belehrad ho zasiahla a ťažko zranila guľa z kanóna. Plný zásah dostal vojak stojaci vedľa neho, Mikulášovi guľa vážne zranila nohu. Po tomto úraze odišiel z aktívnej služby v armáde a venoval sa diplomacii na dvore habsburgovcov. Zostal postihnutým, krívajúcim človekom. Výrazne pomohol panovníkovi Karolovi VI. pri presadzovaní pragmatickej sankcie, za čo mu boli cisár a jeho dcéra Mária Terézia veľmi vďační. 
V roku 1707 dosiahol hodnosť maršala, o päť rokov neskôr bol vyznamenaný Rádom zlatého rúna. Kariéru zavŕšil v roku 1714, keď sa stal uhorským palatínom. 
Výrazne pomohol panovníkovi Karolovi VI. a jeho dcére Márii Terézii. Ako jeden z pilierov habsburskej monarchie sa výraznou mierou podieľal na prijatí „Pramatickej sankcie“, ktorá zaručovala žene nástup na trón po praslici.
Udelil výsady pre Židov usadených na svojich majetkoch, ktoré im zabezpečovali mnohé výhody a ochranu. Tieto edikty – listiny osobitných privilégií pre Židov boli v tých časoch čímsi výnimočným. 
Známy je i jeho obdiv k "perle Uhorska" - Matejovi Belovi. Pomáhal mu pri jeho práci na Notíciách a vymohol od panovníka peniaze na ich vydanie. 
Zomrel vo vysokom veku ako 75-ročný. Pochovaný je spolu so svojou manželkou v pálfiovskej krypte františkánskeho kostola v Malackách. V sanktuáriu kostola sa nachádza jeho epitaf, ktorý zhotovil Ján Mikuláš Moll, žiak Georga Rafaela Donnera. Zo stručného náčrtu vidno, že sa poriadne podpísal vo „veľkých“ dejinách. Svoju pečať nechal i na malackom panstve,
Po jeho smrti sa staršia línia rodu, ktorú založil, rozdelila na ďalšie tri. Založili ju Mikulášovi vnuci Leopold, Rudolf a Mikuláš. 

Ján III. Anton Pálfi
(1642 – 1694 Bratislava)

Ján III. Anton Pálfi sa narodil v roku 1642 . V roku 1668 sa oženil s Annou Teréziou grófkou Nádasdy. Manželstvo sa skončilo smrťou manželky. Ján III. Anton sa oženil znovu. Za manželku si zobral Máriu Eleonórou grófku Molarth. Z tohto manželstva sa mu narodilo jeho jediné dieťa, dcéra Mária Barbora. Dcéru však nevidel, zomrel pred jej narodením 29. novembra 1694 v Bratislave. Pochovaný je v pálfiovskej krypte Dómu sv. Martina v Bratislave. 
Vo svojom testamente, rovnako ako jeho otec, svoje srdce poručil františkánskemu kláštoru v Malackách. Srdce v striebornej schránke na drevenom stojane počas druhej svetovej i po nej bolo schovávané v rôznych úkrytoch kláštora. 
Po namáhavom pátraní bolo v roku 1990 znovu objavené a uložené v kolumbáriu pálfiovskej kaplnky františkánskeho kostola v Malackách. 

Ján IV. Karol Pálfi
(4. december 1645 – 3. november 1694 Miláno)

Ján IV. Karol Pálfi sa narodil v roku  1645 ako druhý syn palatína Pavla IV. grófa Pálfiho a Františky grófky Khuen-Belassy 
Mal dvoch súrodencov - staršieho brata Jána III. Antona a mladšiu sestru Máriu Magdalénu. Oženil sa so Sidóniou Agnešou, kňažnou z Lichtensteinu, príslušníčkou jedného z najbohatších rakúskych aristokratických rodov. Manželka mu porodila dve deti (Mikuláša VI. Jozefa  a Františka II. 
Ján IV. Pálfi nezaprel v sebe vojenského ducha. V roku 1672 postavil na vlastné náklady dva jazdecké pluky, s ktorými bojoval na strane habsburgovcov. Zúčastnil sa bojov proti kurucom pri Branisku, Prešove a Debrecíne. Na šopronskom sneme v roku 1681 sa stal kapitánom kráľovskej telesnej stráže. V rokoch 1683 - 1688 sa zúčastnil ťaženia pri oslobodzovaní uhorského územia od Turkov (bitky pri Ostrihome a Štúrove). V roku 1693 sa vyznamenal v bitke pri Pignarole, kde bojoval na strane savojského vojvodu proti vojskám francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. Úspech v tejto bitke mu priniesol titul savojského vojvodcu. 
Ján IV. Karol gróf Pálfi zomrel 3. novembra 1694 v talianskom meste Miláno. 

Štefan II. Pálfi
(1586 – 29. mája 1646)

Štefan II. Pálfi sa narodil v roku 1586 ako syn „rábskeho hrdinu“ Mikuláša II. Pálfiho a Márie Magdalény, rod. Fuggerovej. Štefan II. Pálfi si zobral za manželku grófku Evu Zuzanu, rod. Pucheimovú, pomocou ktorej si vyženil veľké majetky v Rakúsku.
Štefan II. Pálfi pokračoval v šľapajach svojho otca na vojenskom poli. Zúčastnil sa bojov proti Turkom i proti stavovskému povstaniu Gabriela Bethlena. 
Po otcovej smrti v roku 1600 prevzal dedičnú hodnosť župana Bratislavskej stolice a kapitána jej hradu. Vrchol vojenskej kariéry dosiahol v roku 1637, keď bol vymenovaný za maršala ľahkej jazdy. V roku 1634 bol spolu s bratom Pavlom IV. povýšený do grófskeho stavu.
Štefan II. Pálfi zomrel 29. mája roku 1646 presne v ten istý deň ako jeho matka a brat Ján II. Pálfi. Všetci traja sú pochovaní v rodinnej pálfiovskej krypte pod Dómom sv. Martina v Bratislave.

Mikuláš VI. Jozef Pálfi
( 1671 – 1706)

Mikuláš VI. Jozef Pálfi sa narodil  v roku 1671 ako syn Jána IV. Karola Pálfiho a jeho manželky Kataríny kňažnej Lichtenstein. Mal jediného súrodenca - brata Františka II. Pálfiho, ktorý sa dal na cirkevnú dráhu.
 Mikuláš VI. zastával funkciu strážcu koruny a hodnosť plukovníka. Zobral si za manželku Júliu grófku Drugeth, s ktorou v roku 1695 splodil jediného syna Jozefa Karola. Ten však zomrel v mladom veku, a tak zostal bez dediča. 
Mikuláš VI. Jozef Pálfi prežil svojho jediného syna o jedenásť rokov. Zomrel v roku 1706 a s ním vymrelo celé potomstvo po slávnom palatínovi Pavlovi IV. Pálfim. Z tohto dôvodu prišlo v roku 1707 k veľkému deleniu pálfiovských majetkov. Rod sa rozdelil na dve línie, staršiu reprezentovanú Mikulášom V., mladšiu vedenú jeho (mladším) bratom Jánom V. 

Leopold II. Štefan Jozef Pálfi
(4. december 1716 – 9. apríl 1773 Bratislava

Leopold II. Pálfi sa narodil v roku 1716 ako syn Leopolda I. Pálfiho a Márie grófky de Souchés. Mal štyroch bratov - Mikuláša VIII., Emanuela Tomáša, Pavla, Rudolfa I., a štyri sestry Máriu Františku, Máriu Antóniu, Máriu Jozefínu a Máriu Augustínu. Za manželku si zobral Antóniu Máriu grófku z Waldsteina, s ktorou  mal štyroch synov - Leopolda III., Pavla, Jozefa I. Petra, a dve dcéry - Karolínu a Antóniu. Mária grófka Waldstein zomrela v roku 1763 a pochovaná je v pálfiovskej krypte malackého kostola. Leopold II. sa neskôr oženil s Vilhelmínou grófkou Ogilvy. 
Ako osemnásťročný sa stal majiteľom a veliteľom pešieho pluku, v ktorom slúžili prevažne slovenskí poddaní. V roku 1741 dosiahol hodnosť generála a o devätnásť rokov neskôr bol povýšený na maršala. V roku 1763 dosiahol vrchol svojej vojenskej kariéry, stal sa hlavným veliteľom uhorského vojska. V roku 1765 bol vyznamenaný veľkokrížom Rádu sv. Štefana, ktorý založila Mária Terézia po smrti svojho manžela. 
Leopold II. sa oženil s Máriou Jozefínou grófkou Waldstein. 
Zomrel v roku 1773 v Bratislave a pochovaný je spolu so svojimi dvoma manželkami v Malackách. 

Leopold III. Pálfi
(24. október 1739 Stupava – 4. október 1799 Viedeň)

Leopold III. Pálf sa narodil ako syn Leopolda II. Štefana Pálfiho a MárieJozefíny, rod. grófky Waldstein, v roku  1739 v Stupave. Oženil sa s Máriou Teréziou grófkou Daun, s ktorou mal osem synov - Františka IV., Leopolda IV., Jozefa III., Karola IV., Ernesta I., Dominika, Ferdinanda II., Filipa I. a jednu dcéru Máriu Teréziu, ktorá sa narodila tri roky po nastúpení Jozefa II. na cisársky trón.
Po štúdiách pôsobil v krajinskej správe, zastával funkciu župana Čongrádskej stolice a bol skutočným vnútorným tajným radcom.
Leopold III. bol známy svojím odporom k jeho reformám, a tak možno menom svojej dcéry vzdal hold konzervatívnej cisárovnej Márii Terézii, matke Jozefa II. Leopold III. 
zomrel vo Viedni v roku 1799, pochovaný je v pálfiovskej krypte v Malackách. 

Leopold IV. Pálfi
(24. jún 1764 Bratislava – 29. február 1825 Bratislava)

Leopold IV. Pálfi sa narodil v roku 1764 v Bratislave. Oženil sa s Karolínou barónkou Jöchlingen, s ktorou mal dcéru Ludviku a syna Ferdinanda III. Leopolda.
Jeho vojenská kariéra sa začala v roku 1779, keď dosiahol hodnosť podporučíka. V rebríčku vojenských hodností úspešne postupoval a v roku 1799 dosiahol svoju najvyššiu hodnosť - stal sa generálom. 
V roku 1805 sa stal veliteľom Bratislavského hradu. Z poverenia palatína Jozefa rokoval s francúzskym generálom Davoustom. Leopold IV. mal zložitú situáciu. Bratislava bola plná francúzskych špiónov. 
Zomrel v roku 1825 v Bratislave, pochovaný je so svojou manželkou v Malackách. 

Ferdinand III. Leopold Pálfi-Daun
(2. december 1807 – 8.december 1900 Stübingen)

Ferdinand III. Leopold Pálfi-Daun sa narodil v roku 1807 v Bratislave. Oženil sa so Sidóniou kňažnou Lobkowicz, s ktorou mal štyroch synov - Leopolda V. Karola Ferdinanda, Viliama, Juraja II., Karola Huga a dcéru Máriu Gabrielu. 
Stal sa županom Bratislavskej stolice, cisárskym a kráľovským komorníkom. V roku 1853 Ferdinandovi III. Leopoldovi k tradičným a dedičným pálfiovským titulom pripadol ďalší honosný titul.
Ferdinand III. Leopld Pálfi-Daun zomrel v roku 1900 vo svojom kaštieli v Štajerskom Stübingene. 

Mikuláš XIII. Pálfi
(* 11. november 1861 – 6. marec 1935 Marchegg)

Posledným z rodu Pálfi bol Mikuláš XIII. Pálfi, ktorý sa narodil manželom Karoli Pálfi Geraldine a Pála Jozefa Mikuláša Pálfiho. Posledný malacký Pálfi mal šesť súrodencov – Máriu Francisku, Annu Máriu, Máriu Geraldinu, Máriu Margitu, Alexandra a Máriu Paulínu.Mikuláš XIII. Bol vychovaný Dionýzom Kasom, študoval vo Viedni a stal sa husárským poručíkom. Za manželku si zobral grófku Margitu Ziči s ktorou nemal žiadnych potomkov.
Často zastupoval cisára na rozličných ceremóniách, napokon zastával aj hodnosť cisárskeho maršala a tajného radcu, preto trávil veľa času vo Viedni. Rok 1848 znamenal pre mnohé krajiny pád feudalizmu a možnosť realizácie mešťanov bez pálfiovskej ruky. Avšak pálfiovský „paternacionalizmus“ v spoločnosti ešte dlho pretrvával. Mikulášovi XIII. sa pripisuje prirovnanie „spravodlivý vládca so zlými radcami“. Za čias 1. ČSR stála éra Mikuláša XII. na vrchole. Na zámku sa viedol búrlivý život. Spoločne s manželmi žila na zámku aj sestra Margity Charlota Ziči. Jediný brat Mikuláša XIII. Alexander sa preflámoval k smrti. Keďže ich manželstvo nemalo žiadneho potomka, tak sa kruh pálfiovcov pomaly zužoval. 
Dňa 2. novembra 1918 bol Mikuláš XIII. Pálfi vyhnaný z Malaciek. Veľkú časť nehnuteľností si nechal previesť na svoje nové sídlo do Marcheggu. V roku 1933 získala pre svoj stredoškolský internát pre chlapcov rehoľa františkánov rádu sv. Františka Assiského ako náhradu za tzv. patronátne povinnosti celý kaštieľ s parkom.

Mikuláš VI. Jozef Pálfi
(1671 - ?)

Mikuláš VI. Jozef Pálfi sa narodil v roku 1671 manželom Jánovi IV. Karolovi Pálfimu a Kataríne, rod. Lichtenstein. Mal jediného súrodenca, brata Františka II. 
Mikuláš VI. Jozef zastával funkciu strážcu koruny a hodnosť plukovníka. Zobral si za manželku Júliu, rodenú grófku Drugeth, s ktorou v roku 1695 splodil jediného syna Jozefa Karola. Ten však zomrel v mladom veku, a tak zostal bez dediča.

Ján V. Pálfi
(20. august 1663 Červený Kameň – 24. marec 1751 Bratislava) 

Ján V. Pálfi sa narodil v roku 1663 na hrade Červený Kameň ako syn Mikuláša IV. Pálfiho a Márie Eleonóry, rod. Harrach. Mal dvoch bratov - Mikuláša V., Františka I., a dve sestry, Máriu Zuzanu a Máriu Eleonóru. Za manželku si zobral  Máriu Annu Teréziu, rod. grófku Czobor , s ktorou mal troch synov - Jána VII., Karola III. Pavla Engelberta, Mikuláša VII. Jozefa,  a štyri dcéry - Sidóniu, Máriu Annu Teréziu, Máriu Annu Alžbetu a Eleonóru Magdalénu. Po smrti svojej prvej manželky sa oženil druhýkrát s Máriou Júliou, rod. grófkou Stubenberg. Druhé manželstvo zostalo bezdetné.
Vzdelanie získal v školách vo Viedni a v talianskej Parme. Ako väčšina členov pálfiovského rodu sa dal i on na vojenskú dráhu. Už ako dvadsaťročný, v roku 1683, zakúsil ozajstný vojenský život so všetkým, čo obnášal, keď sa zúčastnil v hodnosti zástavníka obrany Viedne pred tureckým vojskom. V roku 1684 dosiahol hodnosť kapitána v pluku Karola Pálfiho. 
Vrchol vojenskej kariéry dosiahol v roku 1709, keď bol povýšený na maršala a o rok neskôr 1710 sa stal hlavným veliteľom cisárskych vojsk v celom Uhorsku. 
Ján V. Pálfi bol veľmi talentovaný vojenský stratég a radí sa medzi najlepších uhorských vojvodcov začiatkom 18. storočia. Rovnako ako na vojenskom poli žal úspechy i na poli krajinských funkcií. Vrchol dvorskej kariéry dosiahol na sklonku života, keď ho v roku 1674 zvolili za uhorského palatína. V roku 1724 sa stal uhorským miestodržiteľom a o sedem rokov neskôr i krajinským sudcom.. 
Zomrel 24. marca 1751v Bratislave.

Karol II. Pavol Engelbert Pálfi
(30. október 1697 Bratislava – 14. september 1774 Bratislava)

Karol II. Pavol Engelbert gróf Pálfi sa narodil v roku 1697 v Bratislave. Bol synom Jána V. Pálfiho a Márie Anny Terézie, rod. grófky Czobor .
Mal šesť súrodencov - Jána VII., Mikuláša VII. Jozefa, Sidóniu, Máriu Annu Teréziu, Máriu Annu Alžbetu, Eleonóru Magdalénu.
Karol II. Engelbert Pálfi bol trikrát ženatý. Prvýkrát sa oženil s Máriou Margitou, rod. grófkou Stubenberg. Druhou manželkou mu bola Jozefína, rod. grófka Berge, a tretia Mária Alžbeta, rod. grófka Starhemberg. I napriek jeho trom manželstvám sa mu nepodarilo zanechať po sebe mužských dedičov. Z prvého manželstva sa mu narodili dcéry Mária Terézia, Mária Anna, Mária Antónia a syn Ján Jozef . Z druhého manželstva sa mu narodili synovia Pavol a Leopold. Zo všetkých jeho detí sa dlhšieho života dožili len dcéry Mária Terézia a Mária Antónia, ktoré sa i vydali.
Karol II. Engelbert pracoval krátko v hospodárskej správe, v rokoch 1752-1754 zastával „pálfiovskú“ funkciu dedičného kapitána Bratislavského hradu a župana Bratislavskej stolice. Bol však rodený vojak a viac mu vyhovoval vojenský život. Na tomto poli i najviac vynikol. Kariéru začal ako hlavný komorský dôverník, neskôr sa stal majiteľom a veliteľom pluku obrnencov. Vojenskú kariéru zakončil v roku 1763, kedy dosiahol titul maršala cisárskej armády.  V rokoch 1740 – 1745 sa aktívne zúčastnil vo vojnách o rakúske dedičstvo v sedemročnej vojne v rokoch 1756 - 1763.
Bol zakladateľom najmladšej vetvy pálfiovského rodu, tzv. kráľovskej. Jej názov bol odvodený od sídla v Kráľovej pri Senci. Vetva však čoskoro, už v druhej generácii vymrela.
Karol II. Pavol Engelbert gróf Pálfi, prežil všetky svoje deti a zomrel v Bratislave v roku 1774 vo veku 77 rokov.

František V. Alojz Pálfi
(* 22 jún 1780 – 14. november 1852) 

František V. Alojz gróf Pálfi sa narodil v roku 1780 ako druhý syn Jána VIII. Leopolda Jozefa Štefana grófa Pálfiho a Márie Gabriely, rod.  kňažnej Colloredo-Mansfeld. Mal dve sestry - Jozefínu Gabrielu, Máriu Františku a brata Jána X. Gabriela.
V neskoršom veku sa oženil s Natáliou, rod. grófkou ab Erdödy (1808-1845). Jeho manželka Natália bola skoro o tridsať rokov mladšia a ich prvé dieťa, syna Jána Františka, otec splodil takmer ako päťdesiatnik. Z manželstva vzišli dve deti - spomínaný syn Ján XVI. František a dcéra Gabriela. 
František V. Alojz Pálfi zdedil rodový titul župana Bratislavskej stolice a kapitána Bratislavského hradu. Na dvore dosiahol len hodnosť cisárskeho a kráľovského komorníka. Vynikol však svojím výstredným životom, bohémskymi a hazardnými sklonmi. Zomrel v roku 1852 vo veku 72 rokov. 

Ján XVI. František gróf Pálfi
(19. august 1829 Bratislava - ?)

Narodil sa v Bratislave 19. augusta roku 1829 ako syn Františka V. Alojza grófa Pálfiho a Natálie, rod. grófky ab Erdödy. Mal jediného súrodenca, o štyri roky mladšiu sestru Gabrielu. 
Detstvo mal smutné. Jeho otec, cisársky a kráľovský komorník František V. Alojz Pálfi bol veľkým hazardérom. Žil bohémskym životom a dával prednosť zábave, milenkám a rôznym dobrodružstvám. Častejšie ho bolo vídať vo viedenských herniach ako s rodinou. 
V roku 1845 mu zomrela v mladom veku mama a po štúdiách mu zomrel i otec. Ján Pálfi zdedil po otcovi rodový majetok. Dedičstvo bolo síce rozsiahle (Bratislava, Boleráz, Bojnice, Suchá nad Parnou, Topoľníky), ale vysoko zadlžené. Ján XVI. František Pálfi venoval veľkú pozornosť správe o hospodárení na majetkoch. 
Svoju prvú polovicu života strávil cestovaním po Európe. Na svojich cestách po Francúzsku, Taliansku a Anglicku obdivoval významné umelecké pamiatky, navštevoval múzeá, súkromné zbierky, aukcie umeleckých diel a obchody starožitníkov. Hoci nebol profesionálnym študovaným historikom umenia, jeho znalosti z tohto odboru boli mimoriadne. Cestovaním, spoznávaním a štúdiom umeleckých diel sa vypracoval na rozhľadeného znalca. Je považovaný za jedného z najväčších súkromných zberateľov druhej polovice 19. storočia v strednej Európe. Zo svojich ciest si privážal skutočné umelecké skvosty, ktoré zdobili jeho paláce.