Malinovo

Malinovo (maď. Éberhárd, nem. Eberhard) je obec na Slovensku v okrese Senec v blízkosti Malého Dunaja. 

História

Prvá písomná zmienka o obci je darovacia listina z roku 1209, ktorou kráľ Ondrej II. venoval Šebušovi, predkovi svätojurských grófov, majetok Svätý Jur so štyrmi dedinami patriacimi k tomuto majetku - Čeklís, Ivanka, Kostolná, Eberhard (v latinčine Ybreharth).

Eberhard je veľmi stará osada. V r. 1260 sa jej názov uvádza ako terra Eburhardi, r. 1311 ako Villa Eberhardi, r. 1390 je to Ebersdorf, r. 1397 Eberharth, r. 1808 po maďarsky Éberhárd, po nemecky Eberhard. Názov zjavne pochádza od nemeckého osobného mena Eberhardt - mohlo to byť meno zakladateľa dediny. 

V 13. storočí bol v Eberharde prechod (brod) cez Malý Dunaj na Žitný ostrov. V stredoveku tu bola silná lodná doprava, bol tu dokonca prístav a vyberalo sa aj mýto. V r. 1369 získali majitelia povolenie od kráľa Ľudovíta I. na stavbu mostu.

V 13. storočí žili v Eberharde Nemci. Udržali sa tu až do 16. storočia, kedy bola dedina úplne vyľudnená. Panstvo sa po roku 1543 rozdelilo, jedna časť zostáva súčasťou svätojurských majetkov, záložným majiteľom druhej časti sa stáva Michal Mérey. Po roku 1626 získava svätojurské panstvo rod Pálfy, druhú časť panstva získava sobášom Anny Mérey do vlastníctva rod Balassa. Okrem nich mali ďalšie majetkové podiely aj príslušníci rodov Pázmány, Hederváry a Forgách.

V 17. storočí eberhardské panstvo a hrad postupne získal uhorský primas, arcibiskup Juraj Szelepcsényi (1595 - 1685). Je jednou z najvýraznejších osobností uhorských dejín 17. storočia. Narodil sa v jednoduchých pomeroch a dosiahol najvyššie postavenie a moc v svetských i cirkevných úradoch. Jeho ochrancom a podporovateľom na teologickej dráhe bol ostrihomský arcibiskup Peter Pázmány. Počas svojej kariéry bol Szelepcsényi dôsledným zastáncom záujmov Habsburgovcov a tvrdo presadzoval protireformačnú politiku. V r. 1674 previezol do Eberhardu 6 kalvínskych duchovných a na tunajšom hrade vykonávali nútené práce.

V 19. storočí Eberhard získala rodina grófov Apponyiovcov, jedna z najväčších a najvplyvnejších grófskych rodín v Uhorsku. Stal sa hlavným sídlom správy eberhardského panstva. Juraj Apponyi (1808 - 1899) kaštieľ prestaval v neoklasicistickom štýle a vytvoril z neho príjemné vidiecke sídlo obklopené parkom. Jeho prvorodený syn Albert (1846 - 1933), ktorý bol vynikajúcim rečníkom a politikom, tu často pobýval s rodinou až do roku 1923. Obyvatelia obce si ho pamätajú, ako pomáhal pri povodniach, postavil novú školu po požiari, pomáhal aj počas prvej svetovej vojny. Veľa cestoval po svete a ovládal šesť jazykov. Viackrát bol v Amerike a písal si s prezidentom Teodorom Rooseveltom. Počas návštevy v Európe bol Teodor Roosevelt dňa 20. apríla 1910 hosťom v eberhardskom kaštieli.

Po vytvorení ČSR sa apponyiovské panstvo rozparcelovalo, v r. 1923 sa kaštieľ, park a hospodársky areál stali sídlom záhradníckej školy s názvom Státní zemědělská škola v Eberharde. S pozmeneným názvom a upravovaným študijným programom pôsobí záhradnícka škola v tomto areáli až dodnes.

Počas druhej svetovej vojny bola obec a veľká časť Žitného ostrova pripojená k Maďarsku. Po skončení vojny sa územie znovu vrátilo ČSR. V roku 1946 bol pôvodný názov obce zmenený na Malinovo.
Veľká časť obyvateľov obce bola v rokoch 1946 - 48 násilne vysídlená do Maďarska, časť deportovaná do Čiech a do vyprázdnených domov boli presídľovaní podľa dohody o výmene obyvateľstva občania slovenskej národnosti z Maďarska. 

Pamiatky

Kaštieľ stojí na základoch stredovekej pevnosti, ktorú postavili svätojurskí grófi pravdepodobne v období  po roku 1344 a pred rokom 1385. Pevnosť - spomína sa aj ako vodný hrad - s tromi vežami a vodnou priekopou slúžila ako ochrana prechodu cez Malý Dunaj na Žitný ostrov. Pevnosť dal prestavať na kaštieľ arcibiskup Szelepcsényi v 17. storočí. Dokladá to nápis s jeho erbom na vnútornej stene kaplnky, ktorú vstaval do areálu kaštieľa. Po klasicistickej prestavbe v 19. storočí získal kaštieľ súčasnú podobu. 

Kaplnka v neskororenesančnom štýle z roku 1677 je súčasťou východného krídla kaštieľa. Slúžila veriacim ako kostol až do r. 1953. Odvtedy používajú na cirkevné služby upravenú a rozšírenú pohrebnú kaplnku Apponyiovcov pri cintoríne - dnes kostol sv. Juraja.

Reliéfna doska z červeného mramoru s obrazom Panny Márie Pomocnej je umiestnená nad vchodom do kaplnky v kaštieli. Vytvoril ju neznámy umelec podľa predlohy Lucasa Cranacha st. Dielo objednal arcibiskup Szelepcsényi v r. 1680 z vďaky za pomoc proti moru. 

Anglický krajinný park v areáli kaštieľa obsahuje viac ako 200 druhov domácich a cudzokrajných drevín. Podľa mohutných platanov, dubov, agátov a gledíčií bol založený pravdepodobne v 18. storočí. 

Kostol sv. Juraja, postavený v r. 1872 ako neogotická kaplnka - krypta rodiny Apponyiovcov. Sú tu uložené ostatky grófov Alberta, jeho otca Juraja a Jurajovho brata Karola s manželkami. Od r. 1953 slúži upravený priestor kaplnky veriacim na cirkevné obrady ako kostol. Hlavný oltár je pôvodný, postavený spolu s kaplnkou, socha sv. Juraja drakobijcu z červeného mramoru, umiestnená na oltári, je z 18. storočia. 

Zvon na veži kostola má meno Juliana, podľa manželky grófa Juraja Apponyiho. 
Váži 400 kg, odlial ho majster József Pozdech vo Wienerneustadte. 

Súsošie sv. Jána Nepomuckého je z roku 1739. Podľa reprodukcie starej rytiny kaštieľa z 19. storočia stálo ešte v r. 1880 pred padacím mostom. Neskôr bolo premiestnené k ceste a časom sa značne poškodilo. Dnes je súsošie sv. Jána s tromi anjelmi zreštaurované a umiestnené v areáli cintorína v zasklenej kaplnke.



Pamätník obetiam I. a II. svetovej vojny bol postavený v kostolnom dvore v roku 1992 a obsahuje mená všetkých vojnových obetí z obce.

Pamätník Jurajovi Petőczovi, jednému z hrdinov revolúcie v rokoch 1848-49. Bratislavský podžupan sa narodil v Eberharde v r. 1805 a za pomoc revolucionárom bol v roku 1849 na bratislavskom hrade popravený. 

Kaplnka Mária, typická vidiecka sakrálna pamiatka, ako posledná zastávka na náučnom chodníku stojí za kostolom na hranici s poliami. Je zreštaurovaná a často navštevovaná veriacimi. V obci sú ešte dve podobné prícestné kaplnky - na príjazdovej ceste od Mostu a za obcou na ceste do Tomášova. 

Zvonica na námestí  pri malom parku je v neskoroklasicistickom slohu. Dal ju postaviť v roku 1862 János Putz. V nike je umiestnený podstavec s krížom a s letopočtom. Menší zvon je dodnes funkčný. Väčší zvon bol v roku 1915 roztavený a použitý - podobne ako mnohé iné - na výrobu diel. 

Ľudia a domy

V 13. storočí žilo v Eberharde nemecké obyvateľstvo.
V polovici 16. storočia bol Eberhard úplne prázdny. V protokole o cirkevných pomeroch na panstvách pánov zo sv. Jura a Pezinka z r. 1548 sa píše, že v tom roku sa začal znovu zaľudňovať tromi poddanými sedliakmi, ktorí boli oslobodení od poddanských povinností na tri roky. Boli to Maďari kalvínskeho vierovyznania. 
Podľa vizitácie z roku 1635 bolo v Eberharde 16 domov a 100 obyvateľov, všetci kalvínskeho vierovyznania. 
Obyvatelia sa živili prevažne poľnohospodárskou výrobou a rybárstvom.

Zaujímavé čísla

Typický starý dom s dvorom z konca 19.stor.

Typický starý dom s dvorom

„Murivo starých domov bolo poskladané z tehál, vyrobených z nepálenej hliny. Pálenú hlinu používali len na okrajoch, rohoch, požiarnych múroch.
Miestnosti sú na 98% umiestnené tak, že kuchyňa je v prostriedku a izby z nej sa otvárajú na jednu alebo obe strany. Najviac domov má jednu izbu, kuchyňu a komoru. Sú však aj 2-3 izbové domy. Väčšina starých domov je postavená v línii s ulicou alebo do tvaru písmena L.“
(Jozef Dicskó, Eberhardská kronika, 1937)

Stará škola

Jozef Dicskó s triedou

„Ľudovú školu založili v obci iba v roku 1851, predtým navštevovali školopovinní žiaci ľudovú školu v obci Fél (Tomášov). Škola bola s trstinovou strechou, v r. 1886 bola nadstavená a dostala sa pod škridlu. Po požiari bola v r. 1907 postavená nová škola, vtedy už bola zriadená druhá trieda.“
(Jozef Dicskó, Eberhardská kronika, 1937)

V máji 1937 sa začali práce na výstavbe novej poschodovej budovy školy so štyrmi triedami, ktorá dodnes stojí oproti malej zvonici. Vybudovali ju občania Eberhardu. 

Theodore Roosevelt v Eberharde

Reportážne poznámky k ceste Theodora Roosevelta do Budapešti a Eberhardu, spracované podľa článku v denníku Pesti Hírlap z 20. apríla 1910.

Theodore Roosevelt prišiel do korunovačného mesta Pozsony (teraz Bratislava) v nedeľu po 10.00 expresom z Viedne. Na hlavnej stanici ho vítali predstavitelia mesta na čele s primátorom Tivadarom Brollym, na stanici a priľahlých uliciach občania, okolité domy boli vyzdobené americkými a maďarskými zástavkami. 
Gróf Albert Apponyi, ktorý prezidenta pozval do svojho sídla v Eberharde, prišiel autom. Hlavu mal obviazanú kvôli nehode, ktorá sa mu stala deň predtým pri jazde na koni.
Roosevelta sprevádzal jeho syn Kermit, ďalej barón Hengelmuller, rakúsko-uhorský veľvyslanec vo Washingtone so svojou maželkou a dcérou. Americkí novinári prišli zvlášť, časť z nich cestovala priamo do Budapešti. 
Roosevelta privítal gróf Apponyi, potriasli si ruky a priateľsky sa objali. Apponyi predstavil hosťovi predstaviteľov mesta a Roosevelt predniesol krátku pozdravnú reč v angličtine, ktorú prekladal do maďarčiny Marcell Jankovich.

Triumfálny pochod dedinami do Eberhardu

Po ceste všade zdravili Roosevelta nadšení občania. V jednotlivých obciach, kde sa zastavili (Fereve, Puspoki - Prievoz, Podunajské Biskupice), dostal Roosevelt kytice, vítali ho obecní a cirkevní predstavitelia.
Cestu do kaštieľa v Eberharde lemovali školské deti a občania obce. V kaštieli ho uvítala grófka a Nash, americký konzul v Budapešti. Roosevelt sa zvítal s Apponyiho deťmi Jurajom, Marikou a Julikou, priniesol im darčeky.
O 13.00 bol v kaštieli obed – Roosevelt a jeho syn, Hengelmuller a jeho rodina, Nash – generálny konzul. Pozvaný bol aj Ferenc Kossuth a gróf Gyula Andrássy, prvý sa ospravedlnil pre chorobu a druhý neprišiel kvôli ceste do Španielska. Popoludní prišla z Bratislavy grófka Ilona Szapary. Gróf Apponyi sa stretol s novinármi a informoval ich o detailoch návštevy Roosevelta. O piatej bola skupina vzácnych hostí pripravená pokračovať v ďalšej ceste.

V Čeklísi (Bernolákove)

Náhle sa zamračilo, a kým prišli do Čeklísa, spustil sa prudký lejak. Na stanici v Čeklísi vytvorili kordón mladí muži, čakáreň bola vyzdobená kvetmi, prednosta stanice otvoril šampanské. Rozlúčkové prejavy z maďarčiny do angličtiny a naopak tlmočil gróf Apponyi. 
O pol siedmej prišiel viedenský experess, ktorý – jediný raz – stál v Čeklísi. Roosevelt a jeho sprievod nastúpili do osobitného vagónu. Cigánska kapela hrala anglickú hymnu, obecenstvo pozdravovalo. 

Podobné to bolo aj na ďalšej zastávke v Ersekujvári. Stanica bola plná ľudí, hudobníci hrali Rákoczyho marš. Viedenský expres pokračoval do Budapešti, kde Roosevelta očakávali s nadšením. Prejavy sympatií neboli zorganizované, ale spontánne, keďže Roosevelt bol známy ako priateľ Maďarov.