Modra

Modra (nem. Modern, maď. Modor, lat. Modorinum) je mesto na Slovensku ležiace v okrese Pezinok, v Bratislavskom kraji. 

HISTÓRIA

Poloha Modry na južnom úpätí Malých Karpát predurčila jej vznik, sídelný charakter aj spôsob obživy obyvateľov. Presnú dobu vzniku Modry nepoznáme. Počiatky možnej sídelnej predchodkyne Modry spadajú do 9. storočia, do rozkvetu Veľkomoravskej ríše. Vtedajší slovanskí obyvatelia osady (resp. osád) v severovýchodnej vonkajšej časti dnešného námestia Ľ. Štúra pochovávali mŕtvych na pohrebisku v lokalite tzv. Sodomovského vinohradu. Títo obyvatelia pravdepodobne využívali na svoju ochranu útočištné hradisko nad Modrou, na vrchu Zámčisko v Harmónii.
Po príchode Maďarov do Panónie sa Slovensko stalo súčasťou Arpádovského Uhorského kráľovstva. Horské hrebene Malých Karpát tvorili prírodnú hranicu tejto novej stredoeurópskej stredovekej ríše so susedným Českým kráľovstvom. Územie Modry sa dostalo do zvrchovaného vlastníctva uhorských panovníkov a bolo súčasťou bratislavského hradného komitátu. Modra spadala pod správu bratislavských županov a ich úradníkov, alebo šľachticov, ktorým ju uhorskí králi z času na čas darovali.
Najstarší hodnoverní písomný prameň, v ktorom sa spomína dedina Modra (villa Modor) je listina Bela IV. z roku 1256. Obsahuje popis hraníc pezinského chotára a je v nej uvedené, že jeho hranica vedie k hraniciam „dediny“ Modry, kde sú ľudia, ktorí platia (bratislavskému) hradu peňažnú dávku 5 ponderov. Kto boli títo Modrania a ani to, čím sa živili, sa zatiaľ pre nedostatok dobových písomných prameňov nevie. Mohli to byť vinohradníci, ale rovnako aj baníci.
Najstaršie vymedzenie chotára dediny Modry poznáme z listiny Ladislava IV. z roku 1287.
Ďalšie písomné pramene pochádzajú až zo začiatku 14. storočia, z obdobia feudálnej anarchie po vymretí Arpádovcov, kedy bol zemepánom Modry Matúš Čák Trenčiansky. Do obdobia jeho vlastníctva spadá aj prvá zmienka o už rozvinutom modranskom vinohradníctve.
Po smrti Matúša Čáka pripadla Modra opäť kráľovskej korune. Zrejme niekedy pred rokom 1345 daroval  Ľudovít I. poddanskú dedinu Modru najskôr svojej matke vdove Alžbete a neskôr zase  ako veno svojej nastávajúcej manželke Alžbete, dcére bosnianského bána Štefana II. Kotromaniča. Z časov, keď Modra patrila uhorským kráľovnám poznáme aj mená dvoch modranských správcov týchto kráľovien. Kráľovniným oficiálom bol Mikuláš, syn Konrádov, ktorý bol súčasne aj správcom v Malženiciach, a neskôr srbský šľachtic Jakš (magister Jax).
V roku 1361 boli predstavitelia Modry požiadať kráľa o obnovenie výsad, pretože im zhorela staršia výsadná listina, ktorá Modru fakticky povyšovala na mesto. Ľudovít I. vydáva 25. decembra 1361 novú výsadnú listinu, ktorou ustanovuje Modre výsady poddanského mesta uhorskej kráľovnej (civitas Reginalis). Mesto bolo týmto vyňaté spod právomoci bratislavského župana a bola mu potvrdená samospráva so súdnou právomocou. Tento kráľovský akt možno považovať za faktický vznik Modry ako mesta. V tomto období už žijú v Modre okrem domácich starousadlíkov aj nemeckí hostia – kolonisti (hospites nostri de eadem Modur) a vinohradníctvo už predstavuje základ hospodárskej prosperity mesta.
Vo vlastníctve Modry sa následne vystriedal šľachtický rod Stiborovcov z Poľska (1388 – 1436) a po nich Orságovci z Guty (1437 – 1569). Keď zomrel posledný mužský potomok Orságovcov, pripadla Modra opäť kráľovskej korune. Maximilián II. v roku 1569 udelil Modre privilégiá slobodného mestečka patriaceho jedine kráľovi.
Do konca 16. storočia sa už vykryštalizovali všetky zložky mestskej spoločnosti. Vedúce postavenie v meste mali Nemci. Medzi mešťanmi a obyvateľmi Modry sa ešte nachádzajú okrem Slovákov aj Chorváti, Srbi a Maďari, ktorí sem emigrovali z južných území Uhorska obsadených Turkami, Češi a Moravania, ktorí sem emigrovali hlavne v pobielohorskom období z dôvodov náboženského útlaku.
V roku 1607 udelil Rudolf II. Modre privilégiá slobodného kráľovského mesta a Modra sa tak zaradila medzi najvýznamnejšie uhorské kráľovské mestá.
17. a 18. storočie bolo obdobím najväčšieho urbanistického, stavebného, hospodárskeho, cirkevného aj kultúrneho rozkvetu. Štatút slobodného kráľovského mesta si Modra udržala až do roku 1876, a potom sa stala mestom so zriadeným magistrátom. Od roku 1923 bola veľkou obcou s možnosťou nazývať sa mestom. Tým zostala aj počas obdobia Slovenskej republiky (1939 – 1944), hoci nemala požadovaných desaťtisíc obyvateľov, ale bola okresným mestom. Po druhej svetovej vojne zostala mestom a sídlom okresného národného výboru do februára 1949, kedy bolo sídlo okresného národného výboru prenesené z Modry do Pezinku. Dnes je mesto Modra mestom s deväťtisíc obyvateľmi. V roku 1991 bolo jej historické jadro vyhlásené za pamiatkovú zónu.

CIRKEVNÉ DEJINY MODRY

Nemožno nespomenúť ani náboženské dejiny. Najstaršia zmienka o fare pochádza z r. 1330. Obyvatelia vtedajšej Modry si v polovici 14. storočia postavili gotický kostol Sv. Jána Krstiteľa, ktorý je najstaršou sakrálnou architektúrou mesta. Krátko po vystúpení Martina Luthera priniesli myšlienky reformácie nemeckí obchodníci aj do Modry. Počiatky evanjelického a. v. zboru sa spájajú s rokom 1573. Do roku 1672 sa hovorilo o jednom zbore, spoločnom pre Slovákov a Nemcov, ktorý bol pod dozorom magistrátu. K rozdeleniu zboru na nemecký a slovenský došlo po katastrofe v roku 1729, kedy oheň zničil všetok zborový majetok, vrátane dvoch drevených modlitební. Hlavným dôvodom bolo oddelené finančné zabezpečenie výstavby kostolov. Naďalej až do roku 1822 spravoval oba zbory spoločný generálny konvent a presbyterstvo. Počiatky evanjelickej latinskej školy siahajú do roku 1590, kedy magister slobodného umenia a filozofie Gašpar Agricola z Norimberku na požiadanie mestského magistrátu zostavil školské pravidlá a rozvrh.  Z tejto školy sa vyvinulo nižšie evanjelické gymnázium, neskôr lýceum, ktoré pôsobilo až do roku 1870.
Kvalitu nemeckého a slovenského kňazského zboru potvrdzuje skutočnosť, že Modra bola v rokoch 1737 až 1934 sídlom 6 superintendentov – evanjelických biskupov. V oboch zboroch pôsobili mnohí významní kňazi a pedagógovia. Z nemeckých možno spomenúť aspoň modranského rodáka Michala Ritthalera, redaktora gymnázia, ktorý sa po nedobrovoľnom exile stal riaditeľom knižnice vo Wolfenbütteli, ktorá patrila a dodnes patrí k najvýznamnejším nemeckým knižniciam. Z kňazov slovenského zboru  možno spomenúť Pavla Jakobeiho, ktorý pochádzal z významnej rodiny českých pobielohorských emigrantov a bol autorom jednej z najstarších slovensko-českých gramatík. V národnej tradícii sa nieslo napredovanie gymnázia aj v polovici 19. storočia, keď bolo spojené s menami pedagógov Karola Štúra a Jána Kalinčiaka.
Svoje dávne tradície má v Modre aj katolícke školstvo. V období rekatolizácie tu od roku 1674 pôsobili benediktíni, ktorí tu zriadili nemeckú farnosť a nižšie katolícke gymnázium. V roku 1786 však Jozef  II. ich kláštor zrušil.
V Modre zriadil štát tzv. národnú školu. Kláštor pre sestričky (budova rehoľného domu Uršulínok) dal postaviť ostrihomský arcibiskup, primas Klaudius (Kolos) Vaszary vlastným nákladom v roku 1901. Sestry tu mali školu materskú, základnú i meštiansku. Ich prácu prerušil komunistický režim, keď im v posledných dňoch augusta 1950 násilne zrušil dom a premenil ho na tzv. centralizačný kláštor, ktorý bol do jesene 1952 zmenený na charitný domov.

Erb: