Pernek

Pôvodný názov obce sa uvádza už v roku 1206 ako Misle, neskôr v roku 1231 ako Mislen. Názov Pernek (Perneck) sa po prvý raz vyskytuje okolo roku 1394, od kedy sa datuje aj prvá písomná zmienka o obci. Historické pramene majú na význam názvu obce rôzne vysvetlenia. Napr. Ján Stanislav odvodzuje meno Pernek od perunek, miesto, kde sa obetovalo bohovi Perúnovi. Iná verzia hovorí, že kde stojí obec bolo divé horské údolie, v ktorom bývali Nemci. V jednom kúte pod príkrym horským svahom sa zdržiavali medvede. Bol to teda medvedí kút – Bareneck, ktoré Slovania vyslovovali Pernek. Ďalšia verzia znie tak, že meno je odvodené od obyvateľa Hansa Pernekkera.  Za najstaršiu časť obce sa považuje ulica „Tŕnie“, kde si pôvodní obyvatelia vybudovali kaplnku, na mieste ktorej sa v rokoch 1672 až 1675 vybudoval kostol sv. Ducha, postavený v barokovom štýle s klasicistickou úpravou fasád. Pernek bol poddanskou dedinou Plaveckého hradu. V priebehu rokov patrila Fuggerovcom, Balassovcom i Pálffyovcom.  V roku 1663 prešli obcou turecké vojská pri útoku na Viedeň. Na mieste prechodu Turkov z Jabloňového do Perneka je vybudovaný vojenský výcvikový priestor „Turecký vrch“, ktorý sa nachádza asi 4 km južne od obce. Súčasťou obce bola aj osada „Hute“, ktorá vznikla okolo roku 1670. Náleziská kremeňa v tejto lokalite vytvorili podmienky pre vznik sklenej huty. Potvrdzujú to náleziská sklenených predmetov z nedávnej munulosti. Osada zanikla po zániku továrne. „Zámčisko“ – názov lokality Perneka, ktorý sa zachoval dodnes. Na tomto mieste boli za povstania Františka II. Rákoczyho vybudované obranné násypy i priekopy, našli sa tu aj strieborné peniaze z čias Leopolda (1657-1705). Na „Zámčisku“ sa zastavilo Heisterovo vojsko na úteku pred kurucmi, ktorým velil Károlyi. Ľudová povesť hovorí, že v Perneku bol aj sám František II. Rákoczy. Železný kríž na Jahodnisku, 3 km od Perneka, sa dobýval od r. 1840 pyrit, najmä pre obsah síry na výrobu strelného prachu proti Napoleonovi a neskoršie na výrobu kyseliny sírovej.  Síra sa ťažila až do konca I. svetovej vojny.  V chotári boli do konca 17. storočia bane na striebro a zlato. O zlate v Perneku hovorí aj povesť „Zlatý poklad pod Babou, ktorú uverejnil Peter Straka. Počas I. svetovej vojny boli severovýchodne, asi 3 kilometre od Perneka, ešte v prevádzke antimónové bane. Antimón, ktorý dodáva pevnosť oceli, bola veľmi žiadaná surovina hlavne počas vojnových období. Za prvej svetovej vojny, v roku 1917, spoločnosť Klímove banské a hutné závody postavila úzkokoľajku pre dopravu suroviny z baní do továrne pri zastávke a nákladisku Pernek.                      

Bola asi 6 km dlhá, s jednou úvraťou približne v polovici trasy pre lepšie zvládnutie výškového rozdielu. V dôsledku povojnovej krízy bola v roku 1922 ťažba v baniach zastavená a v roku 1924 firma likvidovaná. Železnička bola pravdepodobne tiež zrušená.  V roku 1828 mala obec 4 mlyny.  V tom istom roku bývalo v Perneku 1 115 obyvateľov, ktorí sa zaoberali výrobou kvalitných brezových metiel, povozníctvom (zvážanie rudy, dreva), pálením dreveného uhlia, známi boli pestovaním konopí a ich predajom v Uhorsku, Rakúsku a na Morave. Pri sčítaní ľudu v roku 1940 obývalo Pernek 1 190 obyvateľov. Ľudia pracovali prevažne v lesoch a poľnohospodárstve. Pestovali obilniny, zemiaky, kapustu. Les neposkytoval len stavebný materiál a ochranu ped nepriateľom v čase núdze, ale bol aj zdrojom obživy obyvateľov. V roku 1949 bolo založené JRD, ktoré sa neskôr stalo aj vlastníkom miestneho kameňolomu.

Kostol je tvorený jednoloďovým priestorom s polygonálne uzavretým presbytériom zaklenutý valenou klenbou s lunetami a hrebienkami. Exteriér je rozčlenený dvojitými lizénovými rámami.

Vnútorné zariadenie je jednotné – barok z roku 1691. Na hlavnom oltári so stĺpovou dvojetážovou barokovou architektúrou sa nachádza obraz Zoslanie Ducha svätého a sochy Krista, Márie Magdalény a anjelov. Bočné oltáre sú architektonicky totožné s hlavným oltárom, nachádza sa na nich obraz Panny Márie, Krista a svätého Antona. Baroková drevená kazateľnica je zdobená sochami evanjelistov a Michala archanjela.

Na stenách tunajšieho kostola sa môže návštevník dočítať niekoľko základných fragmentov z histórie chrámu.

 Budova farského úradu:     

 Pôvodná budova farského úradu bola vysvätená spolu s kostolom, t.j. v roku 1672. K farskej budove patrili aj rozsiahle hospodárske objekty a záhrada. Pôvodná budova mala 4 izby. Táto farská budova  bola z dôvodu rozširovania cesty zrúcaná. Svojpomocne pod vedením pána Rudolfa Klačanského bola postavená a v roku 1989 vysvätená nová farská budova.

Stará budova fary                                       Nová budova fary

 Kaplnka:

Na dolnom konci obce bola v roku 1815 postavená kaplnka zasvätená úcte sv. Vendelína. Nakoľko sa v kaplnke nachádzal aj obraz sv. Anny,  na tieto dva sviatky sa konala na tomto mieste omša.  Pôvodná kaplnka bola v roku 1966 z dôvodu bytovej výstavby zbúraná. Jej malá časť (kríž) sa zachoval dodnes, stojí na opačnej strane cesty ako pôvodná kaplnka.

Kňazi pôsobiaci v našej obci:

Cirkevné osobnosti so vzťahom k Perneku:

Msgr. Anton Richter – pápežský prelát, 15 rokov jeden z nás

Anton Richter sa narodil 13.6.1899 v Štósi, okres Košice. Otec bol panský krajčír, okrem Antona vychoval ešte 4 chlapcov.

Stredoškolské štúdia absolvoval na Rimsko-katolíckom gymnáziu v Rožňave, ktoré viedli kanonici Rádu premonštrátov. Vysokú školu teologickú navštevoval taktiež v Rožňave. Ako nadaný žiak bol navrhnutý na teologické štúdium na viedenskú bohosloveckú fakultu, plán sa však hlavne pre nestálu situáciu na konci 1. svetovej vojny nepodarilo uskutočniť. 29.7. 1922 bol Anton Richter v košickom dóme svätej Alžbety vysvätený za kňaza. Vysviacku prijal od košického biskupa  Dr. Augustína Fichera - Colbrie. V tom istom roku nastúpil ako kaplán vo farnosti Rapovce. O rok neskôr, v roku 1923, mu je už ako správcovi farnosti zverená obec Podkriváň.  Od roku 1925 do roku 1934 pôsobil ako farár v Jelšave. Jeho ďalšie kroky viedli na Apoštolskú administratúru v Trnave – rok 1934 až 1939, kde pôsobil vo funkcií administrátora. Ďalšou jeho zastávkou bola farnosť v Topoľčanoch, kde sa prejavil ako nadšený priaznivec diela sv. Jána Bosca.  Tu oslávil dekan-farár a tajný pápežský komorník svoje 25. výročie kňazskej vysviacky.  Dĺžka pôsobenia v tejto farnosti nie je jasne ohraničená.  De facto tu pôsobil do roku 1950, de iure až do roku 1968.  Prečo táto nejednoznačnosť? Anton Richter bol dňa 15. augusta 1950 odsúdený Štátnym súdom v Bratislave pre svoj „protištátny postoj“.  Totiž ešte 29. apríla 1950 bol „vlastizradným „ biskupom Michalom Buzalkom tajne vysvätený na biskupa v budove bratislavského seminára. Komunistický režim mu nikdy neumožnil vykonávať funkciu biskupa.

Po odpykaní trestu bol preložený do Šiah, kde pôsobil do roku 1959.

28. októbra 1959 je menovaný správcom farnosti Pernek. Dlho obyvatelia Perneka nevedeli akého vzácneho človeka medzi sebou majú. Počas svojho pôsobenia v Perneku zabezpečil kompletne  opravu kostola a farskej budovy. Chodieval birmovať hlavne do maďarsky hovoriacich dedín.

V roku 1969 bol Anton Richter oslobodený Krajským rehabilitačným súdom v Bratislave z obžaloby, na základe ktorej bol odsúdený v r. 1950. Toto súdne oslobodeniu mu umožňovalo vrátiť sa do farnosti Topoľčany, kde bol de iure stále farárom. Pre pokročilý vek a veľký nárast obyvateľov v Topoľčanoch sa tejto možnosti vzdal. Prijal menovanie za kanonika Družnej kapituly v Bratislave, svoje miesto však pre rôzne príčiny nikdy nezastával. Naďalej zostal farárom Perneka. Počas celého jeho pôsobenia u nás s ním bývala vždy veselá teta Magda.

V auguste 1974 sa chorý odobral na odpočinok do Charitného domova v Pezinku. V tom čase mal 75 rokov. Anton Richter zomrel 20. júna 1975, vo veku 76 rokov. Pochovaný je na cintoríne v Perneku.

Získané hodnosti:

1925         Assesor

1937         Pápežský komorník, okresný dekan

1947         Apoštolský protonotár

1950         Tajne vysvätený biskup

1969         Bratislavský kanonik

O veľkosti človeka a kňaza Antona Richtera svedčí aj zápis v našej farskej kronike. „ Pán prelát, tak ho všetci nazývali, bol v dedine obľúbený, hlavne u staršej generácie, lebo bol kňaz horlivý, spravodlivý, mal dobré srdce.“

 

František Minarových - kňaz, pedagóg, robotník, Pernečan 

František Minarových sa narodil 16.3.1912 v roľníckej rodine Kataríny a Františka Minarových.  Bol ako prvorodený syn zo štyroch súrodencov (František, Pavol, Klementína, Jozef).

Už ako jedenásťročný odchádza študovať na arcibiskupské gymnázium do Prahy. Napriek faktu, že v roku 1924 mu zomiera otec, mladý nádejný chlapec pokračuje vo svojich štúdiách. Po ukončení gymnaziálneho štúdia, pokračuje na Rímskokatolíckej bohosloveckej fakulte v Trnave a Bratislave.

Kňazskú vysviacku má 17.5.1936, následne slúži medzi svojimi rodákmi v Perneku svoju prvú Svätú omšu. Podľa žijúcich pamätníkov, sa táto Svätá omša konala na voľnom priestranstve pred farou a na jeho novo kňazské požehnanie čakali ľudia po oboch stranách ulice od fary až po koniec cintorína. Ako mladý kaplán pôsobil v Čachticiach, Komjaticiach, Holíči, Smoleniciach. V roku 1940 začína svoju kariéru stredoškolského profesora latinčiny a gréčtiny na Biskupskom gymnáziu v Trnave. V roku 1945 sa stáva administrátorom (správcom farnosti) vo farnosti Dolné Dubové.  V roku 1947 je vymenovaný za biskupského gymnaziálneho komisára v Hlohovci. Začiatkom 50. rokov bolo Komunistickou stranou Československa vydané nariadenie o zvesení krížov, ktoré boli dovtedy základným inventárom každej školskej triedy. František sa tomuto nariadenia vzoprel a za svoje presvedčenie a postoje sa dostal do vyšetrovacej väzby. Výsluchy boli neľudské a preto sa pokúsil v roku 1950 o ilegálny prechod štátnej hranice do Rakúska. Jeho pokus bol však neúspešný a v roku 1951 je odsúdený na 14 rokov väzenia za vlastizradu. Prešiel mnohými československými väznicami od Pankráca cez Mirov, Jachymov, Ilavu. Amnestia politickým väzňom ho v roku 1962 zastihla v Leopoldove. Pre svoje názory bol na takzvanej centrálnej evidencií odporcov socializmu, nazývaná aj čierna listina komunistického režimu. Ihneď po prepustení z väzenia mu nebol udelený štátny súhlas k pastorácií a bolo mu ponúknuté miesto strážnika a kuriča u asfaltérov. Štátny súhlas dostáva v roku 1964, kedy nastupuje ako kaplán do Šamorína. Po 5 rokoch, v roku 1969 je preložený do farnosti Koválov, kde pôsobí ako administrátor až do svojho dôchodkového veku, do roku 1973. Jeho pôsobenie v tejto farnosti bolo často konfrontované vedením Okresného výboru komunistickej strany v Senici. Od roku 1973 bol znova mimo pastorácie, znova mu bol odobratý štátny súhlas. Tento krát z dôvodu aktívnej účasti na udalostiach roku 1968, kde bol jedným z iniciátorov cirkevných požiadaviek na Československú vládu.  Od tohto obdobia pracoval v civilnom sektore ako garážmajster vo firme Slovšport.

.

Svoju jeseň života prežil v Senci u svojej sestry, odkiaľ bol zo značne podlomeným zdravím v roku 1985 prevezený do nemocnice, kde po krátkom čase 30.7.1985 zomiera. 

 .

 .

 Jozef Karáč- jediný žijúci kňaz pochádzajúci z Perneka 

 

Jozef Karáč sa narodil 30.3.1953 manželom Márií a Štefanovi Karáčovým. Vyrastal ako jedináčik, veľmi skoro mu zomrel otec a celá zodpovednosť za jeho výchovu bola na matke.

 

Po absolvovaní gymnázia v Malackách sa rozhodol pre štúdium na Rímskokatolíckej bohosloveckej fakulte v Bratislave, kde je 12.6.1977 vysvätený za kňaza. Prvú Svätú omšu slúžil v Perneku. Ako kaplán pôsobil od roku 1977 v Šaštíne-Strážach. V roku 1985 nastupuje už ako dekan a farár do Unína. Po desiatich rokoch je premiestnený do Bratislavy – Svätej rodiny v Petržalke. Pôsobenie v Petržalke by sme mohli nazvať veľkou budovateľkou érou v jeho živote. Za jeho pôsobenia v tejto farnosti sa v roku 2001 začalo s výstavbou nového moderného kostola a okolitého areálu. V septembri 2003 sa na priestranstve pred týmto kostolom uskutočnilo stretnutie so Svätým otcom Jánom Pavlom II. V súčasnosti Jozef Karáč pôsobí vo farnosti Radošovce, kde nastúpil 1.7.2007.