Plavecké Podhradie je obec na Slovensku v okrese Malacky.
Plavecké Podhradie – dejiny obce
Dejiny Plaveckého Podhradia úzko súvisia s dejinami Plaveckého hradu a s ešte starším osídlením na vrchu Pohanská, ktorý sa nachádza neďaleko obce. Obec počtom obyvateľov nepatrí k tým väčším na Slovensku, no svojím okolím je veľmi zaujímavá nielen pre odbornú verejnosť, ale i pre širší okruh návštevníkov, ktorí sem zavítajú.
Pri spracúvaní podkladov, ktoré sa týkajú obce Plavecké Podhradie preštudoval som pomerne značné množstvo literatúry. V knihe Ing. dr. h. c. Štefana Janšáka Brány do dávnoveku, v kapitole Malo aj Slovensko svoj Olymp a svoju Tróju? som našiel veľmi pekne a citlivo opísanú prírodu okolia obce Plavecké Podhradie. Nie je potrebné hľadať ďalšie slová a práve preto chcem s čitateľom ponúknuť tento opis:
„...Na Pohanskej a v susedstve Plaveckého hradu, na Molpíre a v okolí Smolenického zámku podali si príroda a ľudský um ruky. Diela, ktoré vytvorili, budia obdiv i úctu .Pri pohľade z týchto vŕškov otvára sa pred zrakom návštevníka obrovská galéria mnohotvárnych a harmonicky sa striedajúcich obrazov. Oblé chlmy, zarastené hustým lesom, priam sa ponúkajú, aby ich človek nielen zrakom, ale i rukou pohladil. Zubovito rozštiepené skaliská robia dojem prekážky ako pre nohu pútnika, tak i pre prúd jeho myšlienok. Mierne sklonené horské lúky, plné žiarivého svetla, priam lákajú svojím mäkkým kobercom, aby sa turista na nich poprechádzal. Tienistý lesík s kľukatými chodníčkami, ktorých ani začiatok ani koniec nie je známy, márne a bezúspešne konkuruje s kvetnatými pasienkami. Ani najbujnejšia fantázia nevedela by stvoriť toľko variácií, toľko kontrastov sústredených na ploche, ktorú možno zrakom dovôkola postrehnúť. Pohľad z Pohanskej do roviny smerom na západ, z Molpíra zase smerom na východ budí dojem nekonečnosti, ktorá sa nám dnešnými objavmi vo vesmíre stáva taká blízka, ale i taká záhadná.
Krajinná scenéria priam volá človeka, aby ju nielen obdivoval, ale aby sa nad ňou i zamyslel, aby z nej ťažil pre svoje telesné i duševné občerstvenie. Mäkký trávnik ponúka sa pre pohodlný odpočinok, na príkrej úboči stupňovite roztrúsené skaliská poskytujú príležitosť pre horolezecké výstupy, machom vystlané chodníčky vo vonnom borovicovom lese otvárajú cestu do neznáma, kde je skryté nejaké prekvapenie, dozrievajúce maliny a drienky usmievajú sa sa svojimi farebnými očkami na okoloidúceho, ponechávajúc na jeho vôli, či ich odtrhne, či ich nechá na pokoji. A keď už sa noha unavila dlhým blúdením, tu je na mierne sklonenom svahu voľná plošina s hromadou suchého raždia, ktoré je odsúdené zotlieť a zhniť. Prečo by sme jeho útrapy zániku neskrátili? Založíme malú vatru, aby sme neohrozili blízky les, a pri nej v zadumaní necháme si defilovať všetky minulé i prítomné sily, budovateľky a tvoriteľky tejto krásy, a pozastavíme sa aj nad dielami ľudskej práce, ktoré sú takmer nebadateľne vložené do prírodného prostredia.
Vlastivedný slovník obcí Slovenska, 2. Zv., uvádza túto charakteristiku obce a jej okolia:
„... Stred obce leží vo výške 256 m n. m., prevýšenia v chotári sa vyskytujú vo výške 187 – 700 m n. m. Plavecké Podhradie leží na východe Záhorskej nížiny, v doline na úpätí Malých Karpát. Rovinný až vrchovinný povrch chotára tvoria v západnej časti štvrtohorné nivné, močiarové, štrkohlinité a náplavové uloženiny, vo východnej časti treťohorné ílovce, pieskovce, zlepence, druhohorné vápence, dolomity, bridlice a melafíry. Nachádza sa tu jaskyňa Haviareň a Plavecká jaskyňa, vápencové kameňolomy. Chotár má lužné, močiarové, hnedé lesné pôdy a rendziny. Vo východnej a západnej časti je zalesnený. Na vrchu Pohanská (495 m n. m.) vyskytuje sa teplomilná kvetena. Od roku 1953 je tu na ploche 400 hektárov štátna prírodná rezervácia Roštún – vápencový bralnatý hrebeň s hniezdiskom dravca rároha veľkého. V okolí Plaveckého hradu je na ploche 39 km štvorcových Plavecký kras s množstvom vyvieračiek, krasových prameňov, jaskýň, priepastí, závrtov, jaskynných výklenkov, komínov. V chotári žijú muflóny.“
B. Novotný a kolektív v knihe Encyklopédia archeológie píše: „... V chotári obce Plavecké Podhradie na vrchu Pohanská sa nachádzajú sídliskové nálezy lužickej kultúry a keltské oppidum – opevnené sídlisko (hradisko) v oblasti strednej Európy z neskorej laténskej doby,....s istými výhradami možno oppidu v strednej Európe prisúdiť úlohu najstarších miest.“
V literatúre, ktorá sa zaoberá dejinami Slovenska, sa veľa popísalo o vrchu Pohanská. Najpútavejšie však o tom píše Pavel Dvořák v knihe Stopy dávnej minulosti, 2. zväzok, Slovensko v staroveku:
„...S oppidami na Slovensku sa jednoducho nerátalo. Zvláštna skepsa. Na juhozápadnom Slovensku žili Kelti hustejšie ako kdekoľvek inde v strednej Európe. Ich výrobky boli na vysokej úrovni, v Bratislave sa našlo tak veľa mincí, že sa už oddávna hovorilo o bratislavskej mincovni. Na pohrebiskách boli veľmi bohaté i veľmi chudobné hroby a také bývajú len vo veľmi rozvinutej spoločnosti. Aj historické okolnosti sa ponášali na české. Ak germánski Kimbrovia ohrozovali pravý breh Moravy (už v roku 113 pred naším letopočtom), určite ani na ľavom brehu sa nežilo s pocitom väčšej istoty. Navyše, ťažko možno predpokladať, že by slovenskí Kelti boli hlúpejší ako ich českí súkmeňovci, a predsa: na Slovensku vraj oppidá nejestvovali.
Akoby sa zabudlo na objav Štefana Janšáka.
Štefan Janšák objavil v roku 1928 na kopci Pohanská nad Plaveckým hradom záhadné valy.V ich okolí boli roztrúsené keltské črepy a aj rozmery hradiska boli obdivuhodné: dvojitý, miestami až trojitý val chránil územie v tvare nepravidelného štvoruholníka s rozlohou 38 hektárov.
Pohanská je vysoká tristo metrov, jej nadmorská výška je necelých 500 metrov a výškový rozdiel medzi horným a dolným opevnením hradiska je asi 150 metrov. Vybieha ako polostrov zo západného predhoria Malých Karpát hlboko do Záhorskej nížiny. Ponúka vynikajúci výhľad na hrebene Malých Karpát i do rozľahlej roviny. Už to ju predurčuje, aby sa stala strategicky významným miestom. Pohanská navyše leží na západnom konci pravekého priechodu cez Karpaty (priesmyk Buková – Trstín), kade zrejme viedla niektorá z bočných vetiev Jantárovej cesty.
Je to nápadné miesto. Pozvoľné stúpanie nečakane preruší nápadne dlhá terénna vlna. Ešte zreteľnejšou ju dnes robí súvislá lemovka kríkov. Sú to zvyšky valu, za ktorým kopec prudko stúpa. Na kraji lesa sa prudko zavlní. Na okraji druhého valu možno rozoznať aj zvyšky priekopy. Na mnohých miestach vidno črepy. Tesne pod lesom je výdatný prameň chránený ďalším valom a v lese ešte jeden so zvyškami stredovekej obmurovky a kde-tu malé terasy vysekané do svahu.
Úžasné miesto, a predsa trvalo takmer pol storočia, kým sa v roku 1968 začal na Pohanskej systematický výskum, ktorý viedol Jozef Paulík zo Slovenského národného múzea.
Na každej terase, ktorú sme kopali, - povedal mi pred tridsiatimi rokmi, - sme zistili stopy po živote. Niekdajšie zruby zotleli bez stopy, ale všade boli črepy, železné i bronzové predmety. Nápadné bolo množstvo akoby zabudnutých alebo zámerne ukrytých kľúčov. Terasy nie sú veľké, ale ani keltské domy si nepredstavujeme ako paláce.
Sondy vo vale odhalili veľmi dômyselné opevnenie. Vpredu múr z kameňov kladených nasucho (bez malty), za ním hlinený val s drevenou konštrukciou. Na strategicky najzraniteľnejších miestach stál dvojitý múr, „murus duplex“ (hlinený val ohraničoval dva múry, zadný vyšší ako predný). Staviteľským vrcholom na Pohanskej bola vstupná brána na akropolu, najvyššie, osobitne opevnené miesto. Viedla k nej dovnútra lomená cesta, z oboch strán lemovaná hradbou. Vchod uzatváral solídne, z hrubých brvien postavené drevené vráta, ako ukazuje nález dlhého železného klinca. Ten, kto chcel dobyť bránu, musel útočiť na obrancov, ktorí dotierali nielen z oboch strán lomeného valu, ale aj z vysokej drevenej veže, ktorá stála na pilieroch nad bránou. Stĺp, ktorý ju v strede podopieral, delil cestu na akropolu do dvoch prúdov.
Také dômyselné opevnenie mohol vybudovať len skúsený staviteľ a stovky robotníkov. Vysokú organizáciu spoločnosti potvrdzujú aj ďalšie nálezy, napríklad päť veľkých zásobnicových nádob neďaleko valu. Pre jednu rodinu boli priveľké, museli slúžiť na organizované zásobovanie (minimálne v čase obliehania).
Kedy opevnenie vzniklo, ťažko presnejšie povedať, podarilo sa určiť len približný dátum: asi polovica 2. storočia pred naším letopočtom. O dátume zániku hovoria hromadné nálezy železných predmetov. Vzácne predmety sa niekedy zakopávali do zeme ako obeta bohom, častejšie však v čase nebezpečenstva, preto takmer vždy svedčia o hrozbe, a navyše aj o naplnení tejto hrozby – o skaze, smrti, úteku, zajatí, otroctve... Jozef Paulík našiel na Pohanskej tri sklady ukrytých železných predmetov a Lev Zachar, ktorý neskôr pokračoval vo výskume, aj štvrtý. Pod koreňmi stromu sa našla kováčska lopata, sekery, vrták, sekáč, kosa, nožnice, hákový kľúč, pošva meča, všetko narýchlo pozbierané pravdepodobne v kováčskej vyhni (v kolekcii boli hotové výrobky, polotovary, ale aj poškodené veci pripravené na opravu). Druhý poklad – depot (bola v ňom aj ťažká nákova) ležal vedľa nápadného balvanu, ktorým si nešťastný majiteľ označil cestu k svojmu majetku. V treťom depote boli železné hrivny, ktoré slúžili nielen ako surovina, ale aj ako primitívne platidlo. V depote, ktorý objavil Lev Zachar, boli aj železné putá, zrejme ako doklad o organizovanej trestnej moci, a váhy na zlaté mince ako korunný dôkaz o peňažnom obchode. Predmety zakopali do zeme v prvej polovici 1. storočia pred naším letopočtom, vtedy asi Pohanská zanikla.
Hradisko na Pohanskej možno zničili Dákovia, ale vylúčiť sa nedá ani vojna medzi znepriatelenými kmeňmi. Ani iné oppidá dlho nežili. Kelti sa postupne dostali do trojitého tlaku Dákov, Rimanov a Germánov. Od polovice 1. storočia pred naším letopočtom až po rozhranie letopočtov vidieť úpadok aj v archeologických pamiatkach. Priame nebezpečenstvo signalizuje spevňovanie hradieb niektorých oppíd a márnosť odporu dokumentujú začaté, ale nedokončené stavby.
To sme však odbočili od základného problému tohto príbehu: stálo na Pohanskej oppidum, prvé známe keltské mesto na Slovensku?
Je to zvláštne, ale stará skepsa neustúpila. – Niekedy mám taký dojem, - povedal mi krátko po skončení výskumu Jozef Paulík, - ako keby sme oppidum na Slovensku ani nechceli. V Bratislave a na Devíne sa vraj nedá dokázať, Zemplín je malý ... Som presvedčený, že to všetko boli oppidá, a o existencii oppida na Pohanskej mám priame dôkazy. Také nemajú ani mnohé zahraničné oppidá, o ktorých nepochybuje ani slovenská veda ... Už samotná rozloha je ohromujúca: oppidum na Pohanskej je väčšie ako celá stredoveká Bratislava. Žili tu tisíce ľudí, za hradbami boli dielne, chránené vodné zdroje, cesty, umelé, neraz dláždené priestranstvá, priestory na obchod. Aj dokonalosť hradbového systému, najmä veža nad bránou, ukazuje na mimoriadne významné stredisko vtedajšieho sveta. Našli sme stopy po existencii remeselnej výroby (kováči), žili tu roľníci, hrnčiari, vojaci. Odkryli sme podlahu kamenárskej dielne vydláždenú kameňmi. Ležali na nej nedohotovené žarnovy, ale aj fragment stély ozdobený dvojhlavou soškou. Aj to je doklad o významnom stredisku kultu, náboženstva. Záhadou sú obrovské jamy lievikovitého tvaru na akropole. Celkom určite to nie je dielo prírody, vyťažený materiál leží na povrchu, ale nie sú to ani bane, lebo kto by ťažil obyčajný vápenec takým namáhavým spôsobom! Boli azda aj to kultové jamy, obetiská? Usiloval som sa preniknúť až na dno, ale nedalo sa, svahy sa zosúvali a na solídne zabezpečenie som nemal prostriedky. Kopal som na Pohanskej tri roky, ale nepreskúmal som viac ako percento opevnenej plochy, zvyšných 99 percent určite skrýva nejedno prekvapenie, ale už aj objavené pamiatky stačia ako bezpečný dôkaz o jestvovaní strediska mestského typu.
Treba hádam ešte doložiť, že archeologický výskum na Pohanskej objavil históriu, ktorá presahuje niekoľko tisícročí. Val vznikol už v neskorej dobe bronzovej, Kelti ho iba obnovili. Zaujímavé, že nielen keltský val, ale už jeho predchodca zanikol násilím, požiarom. V troskách čakal pol tisícročia na Keltov a po nich ďalšieho pol tisícročia na Slovanov. Aj tí ho opustili, hoci okolnosti nepoznáme. V polovici 13. storočia postavili na Pohanskej Plavecký hrad, pri ňom kláštor, gotický kostol, cintorín, dokonca aj rybník. Ale Pohanská vari nikomu nepriniesla šťastie. Za kuruckých vojen sa dostala do frontovej línie, takže v roku 1707 opustili ťažko poškodený hrad aj poslední obyvatelia. Potom Pohanská už len pustla a po odchode archeológov sa dočkala azda definitívnej skazy. Priestor keltského oppida zaplavili hľadači pokladov, tak ako sa to stalo pred sto rokmi v Stradoniciach v Čechách. Vyzbrojení modernými detektormi kovov vyrabovali všetko, čo našli. Už len hlboké jamy dokladajú, ako smutne sa skončila jedna kapitola slovenského staroveku“.
Toľko nám napísal o Pohanskej Pavel Dvořák vo svojej štvorzväzkovej knihe Stopy dávnej minulosti. Napriek všetkým útrapám, ktoré týmto krajom v ďalších stáročiach prechádzali, život sa tu nezastavil. Obec Plavecké Podhradie vznikla na pohraničnom území Uhorska, kde v 11. a 12. storočí konali strážnu službu Plavci (Polovci).
Rudolf Krajčovič vo svojej knihe Živé kroniky slovenských dejín píše: „... Plavci, turkotatársky kmeň, známy aj ako Polovci (takto v ruštine) od plavý bledožltý, bledohnedý. Podľa takto zafarbenej pleti nazývali ich aj Bieli Kumáni (na rozdiel od Čiernych Kumánov tmavej pleti). Bojovné družiny z kmeňa Plavcov po výbojoch vo viacerých krajinách sa v 11. storočí objavili aj v Uhorsku, kde ich zajali a neskôr ich potomkovia na príkaz kráľovského dvora mohli v posádkach vykonávať strážne služby v novom, vzdialenom hraničnom pásme Uhorského kráľovstva. Stopy po strážnych stanovištiach Plavcov sa zachovali v miestnom názve Plaveč na Záhorí a v miestnom názve Plaveč neďaleko poľských hraníc na severe Šariša. – Plaveč, pôvodne názov kráľovskej pohraničnej pevnosti postavenej neďaleko dôležitého priesmyku v Malých Karpatoch na Záhorí (castrum Plaswcz 1420, od menného adjektíva Plaveč, to od Plavec). Názov vznikol podľa blízkeho stanovišťa strážnej posádky Plavcov. Podľa názvu hradu okolie začalo pomenúvať aj usadlosť, ktorá vznikla v jeho blízkosti, dnes Plavecké Podhradie. Rovnakým prívlastkom boli rozšírené aj pôvodné názvy na obce Plavecký Svätý Mikuláš, Plavecký Svätý Peter, Plavecký Štvrtok.“
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, zväzok 2 uvádza na strane 392 názvy obce Plavecké Podhradie: roku 1247 Detreh, Dethruh, Detrvh; roku 1396 Blasenstein; 1420 Plawcz; 1437 Detrehkv; 1469 Plozsten; 1486 Plaweska Podhradia; 1808 Plawecký Podhradí; 1920 Plavecký Podhrad; 1927 Plavecké Podhradie; maďarsky: Detrekováralja; nemecky: Blasenstein, Plasenstein. Taktiež sú tu uvedené počty obyvateľov Plaveckého Podhradia v minulosti. V roku 1828 – 105 domov – 757 obyvateľov, r. 1869 – 731 obyvateľov, r. 1880 – 683 obyvateľov, r. 1890 – 714 obyvateľov, r. 1900 – 691 obyvateľov, r. 1910 – 661 obyvateľov, r. 1921 – 745 obyvateľov, r. 1930 – 925 obyvateľov., r. 1940 – 778 obyvateľov, r. 1948 – 715 obyvateľov, r. 1961 – 827 obyvateľov, r. 1970 – 853 obyvateľov.
V roku 1986 vyšla vo Vydavateľstve Tatran kniha Ing. dr. h. c. Štefana Janšáka Brány do dávnoveku. Autor je nestor slovenskej archeológie. Už v roku 1928 začal robiť archeologický výskum na vrchu Pohanská (podľa Pavla Dvořáka). V spomínanej knihe sa v niekoľkých kapitolách venuje minulosti Záhoria. Dovolím si napísať, že táto kniha zaujme každého čitateľa od začiatku do konca.
V kapitole O strážcoch v Biksádskej bráne uvádza autor dôvody vybudovania opevnenia osady na Pohanskej v dobe bronzovej i neskoršie postavenie Plaveckého hradu v rámci výstavby hradov v Malých Karpatoch, ktoré mali zabezpečiť ochranu západnej hranice Uhorska.
Nemenej zaujímavá je tiež kapitola Malo Slovensko svoj Olymp a svoju Tróju?, Štefan Janšák tu veľmi citlivo opisuje prírodu v okolí Plaveckého hradu a rovnako pútavo uvádza čitateľa do histórie. „... Na vrchu Pohanská pri Plaveckom Podhradí, ktorý ako predstráž Malých Karpát dominuje priľahlej Borskej rovine, nachodí sa jedna z najzaujímavejších predvekých osád. Ako svojou polohou tak i rozlohou a dokonalým systémom opevnenia stojí medzi slovenskými pamiatkami tohto druhu na prvom mieste. I jej vek je úctyhodný. Vrchol jej rozkvetu spadá do čias, keď sa Rím skladal iba z niekoľkých rybárskych a pastierskych chatrčí. ...“.
V kapitole Osudy Záhoria po zániku ríše Mojmírovcov je podrobný opis a dôvody prvých Arpádovcov zabezpečiť západnú hranicu Uhorského kráľovstva Sikulmi, Pečenehmi, Polovcami a pod. Autor píše:“... Jazykové pamiatky po príslušných mongolských, s Maďarmi príbuzných kmeňov zachovali sa však nielen v menách osád, hradov alebo nápadných zemepisných objektov, ale i v pomenovaní polí, ktoré obrábali, hoci od zániku konfínia uplynulo už takmer šesť storočí. Maďarské mená chotárnych honov v Sekulách, Moravskom Svätom Jáne, Kuklove alebo v Horných a Dolných Dubovanoch, v obciach dnes už rýdzo slovenských, sú toho dokladom a ich prítomnosť tam nemožno ináč vysvetliť.
Maďarský publicista Elek Jakab študoval otázku Sikulov, opierajúc sa o zemepisné, demografické i národopisné údaje, pozbierané na mieste. Cestoval i po dolnom Pomoraví a okrem pamiatok zachovaných v toponýmii, všímal si aj staré tradície a rodinné mená. V Sekulách a Moravskom Svätom Jáne kolovalo ešte koncom 19. storočia ľudové podanie, podľa ktorého obranná čiara sikulských stráží siahala od severného Sedmohradska cez Nové mesto pod Šiatrom (Sátoraljaujhely) až po dolnú Moravu. V matrikách týchto obcí našiel Jakab maďarské mená Bordác, Ujfalussi, Magyarics, Magyar, Magyarka a v Plaveckom Mikuláši zase Bokros, Miksa a ešte iné. Najzaujímavejší Jakabov objav je však v Plaveckom Podhradí. Tam sa vyskytuje podľa neho dosť časté a ešte žijúce meno Zechel, skomolenina od Zecul, ktorým sa označujú v starých latinských listinách Sikuli ...“.
Rovnako profesor Rudolf Krajčovič už v spomínanej knihe Živé kroniky slovenských dejín v kapitole Nové strážne posádky v službách raného Uhorska píše:
„... Sikulovia; v ranom Uhorsku nazývaní székelyek (asi od sikil - zbeh), doteraz nie celkom bezpečne zisteného etnického pôvodu, ale údajne rečovo blízkeho staromaďarskému etnickému spoločenstvu. Meno ich obce sa zachovalo v názve záhorskej obce Sekule (Zekel Bodogazzonfalwa alio nomine Zekl Sand marein 1455)...“.
Pavel Dvořak v knihe Stopy dávnej minulosti, 4. zväzok uvádza: „... V slovenskom miestopise sa zachovali mená viacerých kočovných národov, nielen Kozárov – Chazarov – Kabarov, ale aj Polovcov – Plavcov (Plavecký Mikuláš, Plavecké Podhradie, Plavecké Jazero, Plavecký hrad ...), Pečenehov; žili u nás aj Kumáni a ďalší. Rozlíšiť ich je veľmi zložité. Meno dostali zväčša v gréckom Byzantsku, a aj tam bez istoty, o koho vlastne ide. Prúdy kočovníkov boli etnicky veľmi pestré a možnosti na ich poznávanie veľmi obmedzené. Pomenovanie jednotlivých kočovných kmeňov v Uhorskom kráľovstve je otázkou historickej interpretácie, názoru kronikára, a ten nemusel byť pravdivý ...“.
Vlastivedný slovník obcí Slovenska uvádza: „... roku 1296 hrad sa spomína ako kráľovská pohraničná pevnosť. Hrad dostal roku 1398 Stibor zo Stiboríc, do 16. storočia ho vlastnili grófi zo Svätého Jura a Pezinka, roku 1550 Krištof Salm, potom Gašpar Serédy. V rokoch 1553-1575 Fuggerovci, potom Balassa. V tomto čase bola na hrade v rokoch 1579 -1582 tlačiareň Petra Bornemiszu. Vytlačili tu kalendár na roky 1580 a 1582; roku 1581 to bola kniha evanjelií a epištol a roku 1582 maďarský spevník. Od roku 1621 do 20. storočia vlastnili hrad Pálffyovci. Hrad sa stal strediskom rozsiahleho hradného panstva Plavec, ku ktorému patrili Gajary, Jablonové, Jakubov, Kostolište, Kuchyňa, Malacky, Malé Leváre, Pernek, Plavecký Mikuláš, Plavecký Peter, Plavecké Podhradie, Plavecký Štvrtok, Rohožník, Sološnica, Suchohrad, Záhorská Ves. Roku 1653 po vytvorení fideikomisu pripojili k nemu panstvo Devín s obcami Devín, Devínska Nová Ves, časť Rače, Karlova Ves, Dúbravka. Panstvu patrili lesné komplexy členené na revíry so správami v Gajaroch, Malackách, Kuchyni, Mikulášove, Perneku, Rohožníku, Studienke. V polovici 17. storočia prešlo sídlo panstva do Malaciek a panstvo sa nazývalo aj Malackým.
Plavecký hrad bol od druhej polovice 16. storočia do polovice 17. storočia prestavaný. Roku 1706 hrad poškodilo cisárske vojsko, keď ho dobýjalo od Rákocziho povstalcov. Po roku 1707 zostal opustený a postupne sa menil na zrúcaninu. Zachované časti horného hradu sú veža a zvyšky paláca, z renesančného dolného hradu veľké delové bašty.“
V knihe Františka Kalesného Habáni na Slovensku sú uvedené dve zaujímavé udalosti týkajúce sa Plaveckého hradu. V kapitole Habáni v tieni tureckého polmesiaca autor píše:
„...Dňa 5. septembra (1663) prepadli a vypálili Turci aj habánsky dvor v Soblahove pri Trenčíne. ... Veľkolevárski habáni zo strachu pred nepriateľom utiekli na Plavecký hrad a panstvo ich rozmiestnilo medzi sedliakmi z dedín. Do habánskeho tábora prišlo „sedemnásť stolov“, t.j. ľudí obedujúcich pri sedemnástich stoloch, a keď sa po deviatich týždňoch vrátili, bolo ich len za dvanásť stolov. Počas pobytu v tábore Turci do Levár neprišli, a keďže tábor na Plaveckom hrade habáni nepokladali za dosť bezpečný, rozhodli sa svoje cennosti odviezť na brančské panstvo do Sobotišťa, odkiaľ ich chceli presťahovať na hrad Branč. Turci sa však nečakaným prepadom zmocnili Sobotišťa, kde im v habánskom dvore padol za vojnovú korisť aj voz veľkolevárskych habánov naložený cennosťami ...“.
V kapitole Prechod habánskych obcí na systém súkromného hospodárenia František Kalesný opisuje udalosti odohrávajúce sa o dvadsať rokov neskôr:
„... Keď sa 29. júla 1683 skupina tureckých vojsk a Thokolyho povstalcov uberala na Moravu cez Sobotište, 1. augusta dobyla útokom hrad Branč a usadila sa na niekoľko dní v Sobotišti. ... Zmätok a panika nastali aj vo veľkolevárskom dvore, levárski habáni sa s cennosťami odsťahovali na Plavecký hrad, kde si zakúpili ochranu. Tej sa však netešili dlho, lebo už 15. augusta Thokolyho vojská hrad dobyli, habánske cennosti a všetky potraviny, čo mali so sebou, padli za korisť dobyvateľom. Thokolyovci potom napadli Častú, kde v boji stratil život nejaký habán, a 15. augusta prepadli Dechtice, ktoré podpálili z pomsty, že 24. júla ich dechtickí sedliaci vyhnali. Za týchto bojov na západnom Slovensku prišiel na Plavecký hrad 26. augusta Thokoly osobne. Habáni si uňho vymohli sprievod a na štyridsiatich vozoch odišli na hrad Branč ku svojim sobotišťským bratom. ...“.
Vlastivedný slovník obcí Slovenska ďalej uvádza: „... V obci Plavecké Podhradie sa nachádza kaštieľ zo 17. Storočia, štvorkrídlový so štyrmi nárožnými vežami a nádvorím. Kostol rímsko-katolícky bol pôvodne gotický, zo zrúcanín roku 1845 znovu postavený so staršou (nadstavenou) vežou. Najstaršia časť obce má nepravú vretenovitú zástavbu. Z 19. storočia sa zachovali hlinené domy s valbovou slamenou strechou na prístenných stĺpoch. Vchod do pitvora je oblúkový, zdôraznený výpustkom. Stodoly sú zrubové i stĺpikovej konštrukcie s valbovou slamenou strechou. Obyvateľstvo obce sa v minulosti zaoberalo poľnohospodárstvom. Panstvo tu malo dva majere a v 19. storočí pálenicu. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia v obci sa vyrábalo drevené poľnohospodárske náradie, maľovaný nábytok a vyrezávané plastiky (J. Palkovič). Po 1. svetovej vojne bola v obci vápenka, 2 kameňolomy a liehovar. Jednotné roľnícke družstvo založené roku 1950 sa v roku 1953 rozpadlo. Znovu bolo založené v roku 1957.“
To sú bohaté a zaujímavé dejiny malej západoslovenskej obce ležiacej na Záhorí, učupenej pod Pohanskou a Plaveckým hradom. Je málo obcí na Slovensku, ktoré sa môžu popýšiť takou pohnutou históriou akou prešlo Plavecké Podhradie. Svedčí o tom nielen literatúra, z ktorej som čerpal uvádzané historické udalosti, ale celý rad kníh slovenských vydavateľstiev vydaných v priebehu 20. Storočia. Pri výbere vyššie spomínaných historických udalostí, ich aj mojím cieľom bolo, aby sa Plavecké Podhradie dostalo do povedomia širokej verejnosti na Slovensku. Aby na túto minulosť boli hrdí nielen jeho obyvatelia, ale aj obyvatelia celého Slovenska. Želám obyvateľom Plaveckého Podhradia, aby súčasná história písala už len o radostných udalostiach v ich obci. Na druhej strane je potrebné, aby vedeli o ťažkých časoch, ktoré v minulosti doľahli na ich predkov, a s ktorými sa museli popasovať. Tento príklad by mal súčasníkom i budúcim generáciám pomôcť pri prekonávaní ťažkostí, ktoré prináša každodenný život.
Použitá literatúra:
- Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 2. zväzok. Encyklopedický ústav SAV, Vydavateľstvo Veda, Bratislava 1977.
- Pavel Dvořák: Stopy dávnej minulosti, 2. zväzok, Vydavateľstvo Rak, Budmerice 2003.
- Pavel Dvořák: Stopy dávnej minulosti, 4. Zväzok, Vydavateľstvo Rak, Budmerice 2005.
- Štefan Janšák: Brány do dávnoveku, Vydavateľstvo Tatran, Bratislava 1986.
- František Kalesný: Habáni na Slovensku, Vydavateľstvo Tatran, Bratislava 1981.
- Rudolf Krajčovič: Živé kroniky slovenských dejín, vydalo Literárne informačné centrum, Bratislava 2005.
- Bohuslav Novotný a kolektív: Encyklopédia archeológie, Vydavateľstvo Obzor, Bratislava 1986.
