Osídlenie regiónu v dávnej minulosti
O najstarších dejinách Záhoria sa dozvedáme len z archeologických prameňov. Nehovoria o vládnúcich dynastiách, ani o hrdinstvách jednotlivcov, ale prinášajú len svedectvá každodenných zápasov o holé bytie. Vedecké práce na základe archeologických výskumov nám podávajú súvislý náčrt najstarších dejín Záhoria a jeho osídlenia. Výhodná geografická poloha a priaznivé klimatické podmienky Záhoria zohrali významnú úlohu v najstaršom osídlení územia na Slovensku. Počiatky ľudskej civilizácie začínajú v praveku, v dobe kamennej, v jej najstaršom úseku paleolite. Ľudská spoločnosť v paleolite stála na najnižšom stupni svojho vývoja. Vtedajší ľudia do prírody nezasahovali a nemenili ju. Brali od nej len to, čo im poskytovala. Živili sa lovom a zberom rastlinných plodov. Medzi najstaršie osídlené miesta na Záhorí patrí jaskyňa Deravá skala pri Plaveckom Mikuláši a paleolitická osada pri Sološnici. Jaskyňa Deravá skala dostala názov podľa toho, že má viac otvorov do výšky. Otvory slúžili pravdepodobne vtedajším obyvateľom ako vetráky, cez ktoré vystupoval z jaskyne dym. Pri archeologickom výskume v r.1949, ktorý urobil Výskumný ústav archeologický Praha, sa našli rôzne kamenné nástroje - nože, sekery, kostenné ihly a hroty vyrobené z pazúrika a okrúhly kameň na brúsenie týchto nástrojov. Výskumníci objavili 40 000 rokov starú kostru šesťročného dieťaťa, 120 cm dlhé rebro mamuta, popolnisko s uhlíkmi, črepy z hlinených nádob, pozostatky kolov, ktorými ohradzovali vtedajší obyvatelia vchod jaskyne proti divej zveri. Pozoruhodný je nález píšťalky z kosti 7,7 cm dlhej, dutej s priemerom 1,5 cm, bledej hnedožltej farby, s váhou 10,5 g, obidva konce majú elipsovitý tvar. Na povrchu je zdobená štyrmi paralelne rezanými obvodovými skupinami z piatich prstencov. Obdobie, v ktorom žijeme teraz, sa niekedy nazýva poľadovou dobou. Približne pred 10 000 rokmi sa na Zemi uskutočnila veľká premena podnebia. Oteplilo sa a podnebie sa začalo podobať dnešnému. Nastala zmena aj vo vývoji človeka, ktorý začal chodiť za korisťou do lesa a na piesčité brehy potokov. V mladšej dobe kamennej v neolite (5 000-3 000 rokov pred n.l.), dochádza k podstatnej zmene vzťahu človeka k prírode. Začína ju cieľavedomejšie využívať. Neolitický obyvatelia si osvojujú základy pestovania kultúrnych plodín, chov domácich zvierat a výrobu efektívnejších kamenných nástrojov. Pri archeologickom výskume Pohanskej (Plavecké Podhradie) bolo odkryté nálezisko z tejto doby. Osídlenie dokumentujú kamenné nástroje - hladené kamenné sekery, motyky a štiepané nástroje. Neskoré obdobie mladšej doby kamennej, eneolit - (3 000 - 1 900 rokov pred n.l.), je stále charakterizované roľníctvom a stúpajúcou tendenciou chovu domácich zvierat. Doba priniesla pokrok v obrábaní pôdy pomocou dreveného pluhu ťahaného dobytkom. Kamennú dobu vystriedala bronzová doba (1 900 - 700 rokov pred n.l.). Osídlenie na Záhorí bolo v tejto dobe intenzívnejšie. Táto etapa vývoja ľudskej spoločnosti zaznamenáva výrobu zbraní a úžitkových predmetov z bronzu, čo ovplyvnilo aj rozvoj medzikmeňových vzťahov, vznik obchodných ciest, rodiacu sa deľbu práce - roľníctvo a remeselníctvo. Bronzová doba zanechala na území Záhoria viacero stôp. Pochádza z nej aj opevnenie na temene Pohanskej, ktorého hradby boli zničené požiarom a osídlenie postupne zaniklo. Pri archeologickom prieskume sa našli - bronzová ihlica, bronzové krúžky-náramky, keramické misky, šálky rôzneho tvaru a amforovité nádoby.
Pohanská
V 4.storočí pred n.l. sa začali rozširovať po Európe keltské kmene. Na území Záhoria sa niektoré kmene usadili nadlho. Sídliská z doby železnej sa našli v Myjave, Šaštíne-Strážoch a Devíne. Okrem roľníckych osád vznikli aj opevnené mestá - oppidá, ktoré sa zachovali na Pohanskej a v Bratislave. Kelti neboli len barbarskí bojovníci, ale scestovaní ľudia, ktorí sa poučili najmä zo starovekej gréckej civilizácie. Dokazujú to zistené nálezy na Pohanskej. Žilo tu tisíce ľudí, boli tu dielne, chránené vodné zdroje, dláždené priestranstvá, obchod a cesty. Opevnenie bolo veľmi dômyselné, ktoré mohol vybudovať skúsený staviteľ so stovkami pracovníkov. To bolo možné len v organizovanej spoločnosti. Vpredu opevnenia bol múr z kameňov kladených nasucho, za ním hlinený val s drevenou konštrukciou. Na strategicky významnejších miestach bol dvojitý múr. Teda hlinený val chránili dva múry - predný nižší a zadný vyšší. Staviteľským vrcholom Pohanskej je vstupná brána na akropolu. Je to najvyššie opevnené miesto. Val na akropole sa láme dovnútra a vchod, ktorý tak vznikol uzatvárala drevená brána. Nález dlhého železného klinca dokazuje, že vráta boli z hrubých brvien. Nad bránou stála mohutná veža na pilieroch. Takúto kliešťovitú bránu bolo v tom čase ťažko dobyť. Dokonalosť hradného systému, veža nad bránou ukazujú na mimoriadne významné stredisko vtedajšieho sveta. Našli sa stopy po existencii remeselnej výroby - kováči, hrnčiari, roľníci a vojaci. Nález kováčskych nástrojov však potvrdzuje, že na oppide bolo kováčstvo základným remeslom. Rudu ťažili a dovážali z neďalekého Perneka. Pohanská bola v tom čase remeselno-výrobným centrom na Záhorí. Potvrdzuje to nález vozových súčiastok, konského postroja a poloha Pohanskej na križovatke dvoch významných ciest. Lokalita si priam vyžadovala zapojenie do diaľkového obchodu. Archeologické nálezy na Pohanskej: - kovové predmety - pošva meča, sekery, nože, kosa, pružinové nožnice, dláto, vrták, kľúč, kováčska lopatka, spony, kovadlina, - keramika - hrncovité nádoby, súdkovité nádoby, misky, hrnky, poháre, vázy. Po zániku Keltov, ktorí oppidum opustili, lebo podľa zakopaných (uschovaných) predmetov sa usudzuje, že mali pred niečim strach. Na Pohanskú sa však už nikdy viac nevrátili.
Doba rímska a územie našej obce
V období 1. až 4. storočia nášho letopočtu sa územie Slovenska nachádzalo pod vplyvom Rímskej ríše a tvorilo pohraničie na druhej strane Dunaja, ktorý bol rímskou hranicou - "limes Romanus". Rímske légie mali vybudované pevnosti v Iži pri Komárne, Rusovciach, Devíne a Stupave. K obrannému systému patrili i drobnejšie strážne veže. V rokoch 21-50 po Kr. zriadili Rimania Vaniovo kráľovstvo s centrom Pomoravie a Považie. Bol to prvý štátny útvar na území Slovenska pod ochranou a suverenitou Rímskej ríše. Vojenskou mocou takto Rimania čelili náporu Germánov. Pôvodné obyvateľstvo germánskych kmeňov Markomanov a Kvádov, ktorí územie obývali, si podrobili. Na Záhorí mali Rimania vybudovanú strážnu sieť od Stupavy až po Skalicu. Pohybovali sa po úsekoch obchodných ciest v smere východ - západ (Jantárová a Česká cesta). Aj západnou stranou Malých Karpát sa tiahla cesta od Bratislavy k Českej ceste, ktorá prechádzala územím našej obce. Vráťme sa teda do doby rímskej a zamyslime sa nad tým, prečo zvonicu v našej obci nazývajú rímskou vežou. Kedy začala plniť funkciu zvonice nevieme. Z minulosti je nám známy len údaj, že bola nadstavená. Spoj nadstavenia aj dnes môžeme vidieť. V ústnom podaní sa hovorí, že preto vežu nadstavili, lebo nebolo počuť zvonenie do hornej časti obce z malého kostolíka, ktorý stál tam, kde stojí dnešný kostol. Vo veži sú dva zvony s váhou 40 kg a 60 kg. Na väčšom z nich je nápis - Goss mich Caspar Wolff in Pressburg 1687. Keďže bola veža nadstavená, to znamená, že predtým už stála. Teraz zoberme do úvahy polohu veže. Vidíme, že zodpovedá strategicky dôležitému rniestu. Výhľad z nej je na všetky príjazdové cesty (Bratislava-Senica a cesta od Malaciek). Ďalším dôležitým faktom je zdroj vody - potok. Všetky uvedené fakty zodpovedajú predpokladu, že strážna veža by mohla na tom mieste byť vystavaná do výšky 5 metrov. Ak pripočítame ešte výšku dreveného ukončenia veže, to stačí na celkom dobrý výhľad do rozľahlej krajiny. Na sklonku 4. storočia Rímska ríša zanikla. Veža zostala opustená, drevo sa po čase rozpadlo. Zostala len stavba z kamenia skrytá v tŕstí pri potoku. V období osídlenia Záhoria Slovanmi, kamenná veža chátrala. Naši prapredkovia nepoznali rímske stavby a nevedeli ich ani používať. Ich domovom boli drevené zruby a úkrytom močaristé územia. Až po rozpade Veľkomoravskej ríše, v čase konfínia, keď bolo Záhorie pohraničným územím novovznikajúceho Uhorska, mohla byť veža znova vystavená na starých základoch a mohla patriť k strážnemu systému západnej hranice. Pravdepodobné by to mohlo byť, ale viac by o tom vedel povedať archeologický výskum.
Veľká Morava a osídlenie územia našej obce
V roku 833 moravský knieža Mojmír vyhnal z krajiny knieža Pribinu, obe kniežactvá zjednotil, vznikol štát Veľká Morava a naše Záhorie sa stalo jej srdcom. Zo staroslovanských hradísk (Nitra, Bratislava) sa postupne vyvinuli mestá, kde si veľmoži dali vystaviť kresťanské kamenné kostoly. Takto dali na známosť, že sa hlásia k novej viere - ku kresťanstvu. Je isté, že v období Veľkej Moravy vládol svet pánov a poddaných. Prostí poddaní žili v rodoch, v malých osadách, okolo ktorých bol kúsok zeme na obrábanie. Ich základným zamestnaním bolo poľnohospodárstvo a chov dobytka. Svedectvo o ich živote podávajú pohrebiská, ktoré archeológovia odkryli v Stupave, Devíne, pri rieke Morave a jej prítokoch (Rudava, Malina, Myjava). Aj na území našej obce, v malokarpatských lokalitách (Kráľov vŕšok a Vinohrady), boli pri výkopových prácach náhodne objavené kostrové hroby z 9.storočia. Hroby sú postačujúcim dôkazom toho, že na území našej obce žili Slovania. O slovanskom osídlení stará legenda hovorí: Prví osídlenci sa usadili pri rybníku, živili sa lovom zveri a rybolovom. Postupne vypálili a vyklčovali les pri rybníku a začali obrábať pôdu. Na východ od osady založili cintorín, v bažinách vybudovali útočisko, čo môže byť pravdepodobné. Veď pod pojmom "osada", v tej dobe, si môžeme predstaviť dva-tri drevené zruby. V horských lokalitách mohla existovať pastierska osada a pri rybníku rybárska osada. Prírodné podmienky to nasvedčujú. Na katastrálnej mape obce z 18. storočia je vyznačená lokalita Dušnica. Nachádzala sa po južnej strane rybníka (dnes drevosklad a záhradková osada). Názov je utvorený zo slovienskeho slova "dušník", čo znamená sluha, otrok. Dušníci boli zvláštni poddaní, ktorých daroval cirkvi "za spásu duše" bohatý človek po svojej smrti. Tieto údaje môžu nasvedčovať tomu, že tu žila najchudobnejšia vrstva veľkomoravského obyvateľstva, ktorá každodennou ťažkou prácou zápasila o svoje bytie. Všetko potrebné pre život si museli ľudia dorobiť sami a z toho ešte odvádzať pánovi. Veru, v slovanských zruboch sa usadil hlad a bieda. Na dvoroch veľmožov bola prijatá nová viera - kresťanstvo, no prostí ľudia aj naďalej uctievali pohanské božstvá, začo boli stíhaní. Veľkomoravský zákonník pre svetských ľudí, ktorého zostavovateľom bol pravdepodobne arcibiskup Metod, uvádza: Každá dedina, v ktorej pohanské obety bývajú, alebo prísahy pohanské, nech sa odovzdá božiemu chrámu so všetkým imaním. Kde majú pána, teda v tej dedine, a koná pohanské obety a prísahy, nech sa predá so všetkým imaním svojím a získaný výnos nech sa dá chudobným. Ľudia však aj naďalej uctievali posvätné háje, studničky, oheň, vykonávali obety a prísahy. Potvrdzuje to Prvá kniha nariadení uhorského kráľa Ladislava z konca 11.storočia: Akýkoľvek by vedľa studničiek alebo pri stromoch a prameňoch i kameňoch podľa zvyku prostého ľudu venovali obety, svoju obžalobu nech odpykajú volom. Aj napriek zákazom sa mnohé zvyky, obrady a slávnosti preniesli ústnym podaním po dnešok. Spájali sa s rokom poľnohospodára, liečiteľstvom, s narodením a smrťou človeka, s rodinnými príležitosťami. V nich sa odráža ich život a ľudová kultúra.
História po páde Veľkej Moravy a konfínium
Začiatkom 10. storočia, po rozpade Veľkej Moravy, pripadá územie trom kráľovstvám - českému kráľovstvu, poľskému kráľovstvu a hospodársky najvyspelejšia, najhustejšie osídlená časť (juhozápadné Slovensko), novovznikajúcemu Uhorsku. V poslednej tretine 10.storočia veľkoknieža Gejza zjednotil staromaďarské kmene a vytvoril pevnú ústrednú vládu. Jeho syn Štefan sa roku 1000 stal prvým kráľom uhorského štátu. Vládnuca trieda bývalých príslušníkov Veľkej Moravy sa prispôsobila novej politickej situácii. Staré veľmožské slovanské rody boli Poznan a Hunt. Majetky Poznanovcov sa rozprestierali v okolí Nitry a Huntovci mali majetky nad Ipľom. V čase po zrode Uhorska bolo na Záhorí pohraničné pásmo medzi dvoma štátmi tzv. konfínium. Obchodné cesty v smere západ - východ si aj naďalej udržali význam. Jedna viedla od Holíča pri rieke Morave a napájala sa na Dunajskú cestu. Druhá, Česká cesta, prechádzala pri Holíči z Čiech do Uhorska a Záhorím viedla cez Jablonicu, Bukovský priesmyk do Tmavy, Ostrihomu a Budína. Túto cestu chránili pohraničné hrady Holíčsky, Korlát a Ostrý Kameň (Ostriež). Korlát bol rozlohou malý oproti okolitým hradom. Z toho môžeme usúdiť, že jeho funkcia bola len strážna a spravodajská. Historik Pál Jedlicska hovorí, že existoval už v roku 1041 a opiera sa o rodinnú kroniku Apponyiovcov. Jeho funkciu v systéme opevnení potvrdzuje aj moravská listina z roku 1043, podľa ktorej bola na uhorskom pohraničí organizovaná strážna služba. Pôvodnými strážcami západného pohraničia boli kmene Sikulov a Plavcov (11.-13.storočie). Pohybovali sa v priestore medzi Malými Karpatami a riekou Moravou, kde založili strážne osady. Dodnes zostali po nich stopy v názvoch obcí - Sekule, Kuklov, Leváre, Uhorská Ves, Plavecké Podhradie, Plavecký Štvrtok, Plavecký Mikuláš, Plavecký Peter, Malacky, Nádaš (Trstín). Počas trvania konfínia (asi do začiatku 13.storočia) patrili hrady a celé územie Záhoria pod kráľovskú správu. Z tejto doby sa o Záhorí zachovalo málo správ. Prvé písomné správy sa začínajú objavovať až po rozpade konfínia, keď uhorský kráľ Ondrej II. (1205-1235) pridelil pôdu jednotlivým rodom a rodinám. Na Záhorí sa začali formovať feudálne hradné panstvá až ku koncu 13.storočia, ku ktorým patrili priľahlé územia s poddanými. Roku 1242 napadli Uhorsko Tatári, ktorí ho vyplienili a veľkú časť obyvateľstva odvliekli do otroctva. Podobná by bola situácia i v našej obci. V ústnom podaní sa hovorí: " Obyvatelia mali predsa šťastie, lebo prví osadníci vybudovali v bažinách útočisko, kde sa pred Tatármi ukryli. Takto sa im podarilo uchrániť svoje životy. " Zle však dopadli niektoré záhorské dediny, ktoré zostali spustošené. Uhorský panovník Belo IV. (1235-1270) videl, že doterajšie hraničné zábrany sú pre krajinu nedostatočné, preto nariadil opevňovanie miest, zvlášť v pohraničí a stavanie kamenných hradov. V druhej polovici 13.storočia vznikli ako kráľovské hrady, tvoriace súčasť obrannej politickej línie, Plavecký hrad a Stupava. Plavecký hrad je prvýkrát spomenutý v listine (D1 50151) pod menom Detreh z 10.februára 1274. V 13.storočí bola na Záhorí vybudovaná správna organizácia rozčlenená na tri obvody (processus) - Stupavskú, Šaštínsku, Holičskú v rámci Bratislavskej župy, na čele ktorých stáli slúžni. Spolu s ňou bola vytvorená aj cirkevná správa. Najväčšia časť Záhoria patrila archidiakonátu so sídlom v Šaštíne, severná časť (Skalica a okolie) Nitrianskemu a južná časť Bratislavskému archidiakonátu. Vytvorenie a zdokonalenie verejnej administratívy (župy, obvody, obecná správa) a cirkevnej správy (fary, archidiakonáty) sú charakteristické pre rannú i neskoršiu fázu feudálnej spoločnosti. Základnou jednotkou bola feudálna dedina, ktorú formálne spravoval richtár. Richtár zodpovedal za jej samosprávu, odvádzanie stanovených robotných povinnosti a naturálnych dávok poddaných.
Panstvo Plaveckého hradu
Roku 1296 sa stal vlastníkom plaveckého panstva, ku ktorému patrila aj naša obec, starý slovenský rod Hunt-Poznan. Príslušníci tohoto rodu vlastnili v 13. storočí, ako grófi zo Svätého Jura a Pezinka, rozsiahle majetky v okolí Bratislavy. V roku 1394 daroval Plavecký hrad s panstvom uhorský kráľ Žigmund Stiborovi, županovi Bratislavskej a Nitrianskej stolice za zásluhy vo vojne proti Turkom. Tu prichádza k rozporu. Odňal panovník Svätojurským grófom plavecké panstvo, alebo ho mali len v zálohe? Po vymretí Stiborovho rodu im však znovu patrilo až do roku 1543, kedy zomrel posledný člen rodu Hunt-Poznan. V prvej polovici 16. storočia vymrelo na Slovensku viac magnátskych rodov. Ich majetky prešli do vlastníctva kráľa. Uhorský kráľ Ferdinand I. tieto majetky predal, alebo ich zálohoval bohatým nemeckým rodom a vojenským veliteľom z nižšej šľachty. Takto prišli k majetkom na Záhorí Serédyovci, Salmovci, Fuggerovci a Balašovci.
Farnosť obce
Ak chceme poznať najstaršie dejiny našej obce, musíme vychádzať z cirkevných dejín, lebo len v cirkevných archívoch sa zachovalo najviac dokladov. Najstarší písomný údaj o farnosti v obci je z roku 1397, ktorý uvádza maďarský historik K.Péterffy v knihe "Sacra concilia ecclesiae Romano-catholicae in regno Hungariae celebrata", že v obci Rárbok bol kostol a fara, ktorá patrila pod archidiakonát šaštínsky. Péterffy čerpal údaje z autentických cirkevných záznamov. Farnosť však mohla byť založená skôr, už v dobe dosídlovania Nemcami, ktorí boli katolíci, a teda nebol problém s náboženstvom. Existenciu farnosti v 14. storočí potvrdzuje aj záznam vo farskej kronike, no neuvádza sa, z akých prameňov bol údaj čerpaný .Kostolík a fara sa nachádzali na mieste dnešného kostola a bol pri ňom aj obecný cintorín. Kostolík bol vystavaný z kamenia a zasvätený sv. Kozmovi a Damiánovi. Podľa farských záznamov malo v kostole miesto len 100 ľudí. Fara bola vystavaná z dreva a hliny, pokrytá slamou. Existencia kostola, fary a cintorína nám podáva aj určitý obraz o pôdorysnom vývoji obce. Hlavná ulica, na ktorej boli po obidvoch stranách vystavané drevené sedliacke domy pokryté slamou, viedla od kostola k potoku Rudávka. Kamenná hrádza rybníka "po západnej strane obce" zabezpečovala ochranu proti záplavám. To by potvrdzovalo existenciu jadra obce pri potoku Rudávka v stredoveku, tradovanú v ústnom podaní. V období reformácie bola rímsko-katolícka farnosť pravdepodobne presunutá do Sološnice. Tento stav trval až do roku 1787. Počas pôsobenia sološnického farára Ignáca Vajzera bola oddelená od sološnickej farnosti. Prvým správcom farnosti od 11. augusta 1787 bol kaplán Štefan Arsenius, príslušník bývalého rádu sv. Pavla pustovníka. Tento rád mal veľký kláštor pod Plaveckým hradom. Počas vlády rakúsko-uhorského panovníka Jozefa II. bol kláštor zrušený. Zrúcaninu kláštora môžeme ešte aj dnes vidieť. Existencia tohoto kláštora je zaznamenaná vo farskej kronike a traduje sa aj v ústnom podaní. 21. apríla 1796 sa začala stavba novej fary. Pozemok pre stavbu daroval zemepán Karol Pálffy. Stavebný materiál dodali vtedajší správca veľkostatku Ignác Masár a lesný Ján Steiner. Staviteľom bol Ján Tanzer zo Senice. Na stavbu finančne prispeli Náboženský fond sumou 783 zlatých a farníci sumou 20 zlatých. Stavba fary trvala dva roky. S menšími úpravami existuje fara dodnes.
Správcovia farnosti v Sološnici
do r. 1561 Matej Moravec
1561 - 1599 Stanislav Mokosinus
1629 - 1665 Juraj Štornfaj
1665 - 1682 Ján Thorányi
1682 - 1685 Jakub Bellaszic
1685 - 1716 František Martinkovič
1716 - 1727 Pavol Pericza
1727 - 1748 Jakub Nehibovicz
1748 - 1755 Jakub Passoni
1755 - 1771 Michal Szlavik
1771 - 1773 Mikuláš Batjovič
1773 - 1795 Ignác Vajzer
Správcovia farnosti v Rohožníku:
1787 - 1802 Štefan Arsenius, rehoľník pualín
1802 - 1806 Andrej Valkovič, miestny kaplán
1806 - 1807 Vavrinec Janatsy, misetny kaplán
1807 - 1808 Michal Mathé, administrátor
1808 - 1811 Ján Kubovič, administrátor
1811 - 1823 Juraj Stankovič, farár
1823 - 1826 Ján Tinkáč, administrátor
1826 - 1826 P.Honór Hrúzik, admin., rehoľník františkán
1826 - 1828 Jozef Kontos, administrátor
1829 - 1840 Jozef Cisár, administrátor
1840 - 1844 Ignác Časár Kajzer, farár
1844 - 1845 Imrich Jedlička, farár, prac. Spolku sv.Vojtecha
1845 - 1863 Martin Oravec, farár
1863 - 1864 František Kamanfálvy, farár
1864 - 1865 Karol Stehlík, farár
1865 - 1867 Ján laicha, farár
1867 - 1870 Štefan Leitman, farár
1870 - 1887 Michal Faragula, farár
1887 - 1889 Rudolf Kocúrek, farár, väznený národovec
1889 - 1914 Ján Karol Jakubovič, administrátor
1914 - 1958 Mikuláš Sikuta, farár, asesor
1958 - 1961 František Simek, administrátor, dekan
1961 - 1979 Anton Dubay, administrátor, rehoľník františkán
1979 - 1981 Alojz Lackovič, farár, farnosť spravoval z Kuchyne
1981 - 1991 P. Metod Ján Janovský, admin., rehoľník kapucín
1991 - 1995 Rudolf Chudý, farár
1995 - P. Edward Žakowicz, farár, farnosť spravoval zo Sološnice
1996 - P. Miroslaw Bania, kaplán, admin. rehoľník
Obdobie reformácie
V druhej polovici 16. storočia začalo za podpory nemeckých zemepánov Fuggerovcov prenikať na plavecké panstvo evanjelické náboženstvo. Katolícke fary a kostoly zabrali evanjelickí kňazi. S najväčšou pravdepodobnosťou bola katolícka farnosť v našej obci zrušená a ako filiálka presunutá do Sološnice, kde pôsobil evanjelický kňaz. V kanonickej vizitácii z roku 1561 sa píše: 25. marca sme prišli do farského kostola v Sološnici, ktorý patril k panstvu Fuggerovcov (Plavecký hrad) a tento kostol mal filiálky vo Svätom Petri, Svätom Mikuláši a Rohrbachu, ktoré usilovne spravoval presbyter Matej Moravec. Po Fuggerovcoch sa stali vlastníkmi panstva Balašovci, ktorí boli tiež evanjelici. Podľa zásady "cuius regio - eius religio", akého náboženstva bol on, takého museli byť i poddaní, prevzali evanjelickú vieru i poddaní. Najznámejším z Balašovcov na okolí sa stal Melichar. Povesť o ňom hovorí: Melichar bol obdarovaný obrovskou silou, dokázal vraj vyniesť zvon po schodoch do veže ako klobúk na hlave. Melichar Balaša pôsobil v kráľovskej armáde. Zomrel v roku 1568 vo Viedni. Pochovaný bol v rodinnej hrobke v krypte sološnického kostola. Jeho syn Štefan založil pre evanjelikov na Plaveckom hrade kníhtlačiareň, ktorá bola v roku 1579 presťahovaná do našej obce. Podľa ústneho podania sa mala nachádzať pri potoku Rudávka, poniže kostola. Tú dokončili fóliovú postilu, ktorá sa začala t1ačiť ešte na hrade. V tlačiarni sa tlačili kázne protestantského biskupa Petra Bomemisu. V roku 1584 získal tlačiareň nový majiteľ Valentín Manckovič z Hlohovca, kam ju presťahoval. V zápisnici z roku 1610, ktorú spísal superintendent Izák Abrahamides Hrochotský sa uvádza: V obci Rarbok sú evanjelici v hojnom počte, možno aj celá obec. To by znamenalo, že nie všetci obyvatelia boli evanjelici. Podľa zápisnice bola fara v Sološnici a patrili k nej filiálky Rarbok a Hausbrunn (Studienka). V zápisnici sú spísané dôchodky pastora: Dávky sú výročité - každý sedliak majúci svoj dobytok a držiaci štvrť role, dáva 1 mericu žita, 1 sliepku, 1 fúru dreva a 4 denáre. Tým istým spôsobom aj zemania - od pol štvrte role pol merice žita, syr, 1 sliepku, 1 fúru dreva a 4 denáre. Každý hoštáčnik dáva 28 denárov. Každý hofier 10 denárov. Zo šenkovného domu dáva obec 3 zlaté. Z dvora (mohla to už byť zemianska kúria) sa dáva pastorovi 12 zlatých, 8 meríc čistého žita a z každej várky 1 okov piva (v obci bol aj pivovar). Pozemky v našej obci, ktoré patrili pastorovi: 1 sedliacka štvrť, 2 lúky a ešte jedna na Vajari. Dôchodok rechtora - 4 zlaté a 4 merice žita. Všetky dôchodky vyberal kostolník.
Obdobie zemepánskeho rodu Pálffyovcov
Posledný príslušník rodu Balašovcov, Peter Balaša, zomrel roku 1621 bez mužského potomka. Plavecké panstvo prevzal do zálohu za 27 187 zlatých od svojej sestry Magdalény Balašovej palatín Pavel Pálffy. V roku 1634 zaplatil Pavel kráľovskej komore 103 000 zlatých a získal panstvo do vlastníctva. Pálffyovci vlastnili toto feudálne panstvo, neskôr veľkostatok takmer 300 rokov. K panstvu patrili obce: Gajary, Jabloňové, Jakubov, Kostolište, Kuchyňa, Malacky, Malé Leváre, Pernek, Plavecký Mikuláš, Plavecké Podhradie, Plavecký Peter, Plavecký Štvrtok, Rohožník, Sološnica, Studienka, Suchohrad, Veľké Leváre, Záhorská Ves, majer Karlov dvor. Lesné revíry boli: Gajary, Malacky, Mikulášov, Kuchyňa, Pernek, Rohožník, Studienka. Hneď v začiatkoch svojho panovania dali Pálffyovci postaviť v Plaveckom Podhradí pod hradom kaštieľ. Druhý kaštieľ dali postaviť v Malackách, kde časom prešlo aj sídlo panstva spolu so zriadenou správou panstva. Prvá zachovaná zmienka o organizácii správy je z roku 1712, kedy ju tvorili pokladník, ktorý plnil i funkciu provizora, obilník a dvorský v Malackách. V 30. rokoch 19. storočia bola organizácia panstva ešte rozvinutejšia a tvorili ju - provizor, právny zástupca, pokladník, obilník, zástupca poddaných sirôt, štyria dvorskí správcovia hospodárskych dvorov v Gajaroch, v Malackách, v Plavci a v Karlovom dvore. Majetkové akvizície Pálffyovcov na Záhorí boli pre túto oblasť významné. Mikuláš Pálffy (1657-1732), ambiciózny politik, staviteľ a palatín, vytvoril na svojom panstve rozsiahle a prosperujúce panstvo, kde sa zakladali manufaktúry, píly pivovary a liehovary. Bohatstvo zemepánov tvorila aj surovinová základňa tunajších lesov. Ekonomická aktivita Pálffyovcov bola základom hospodárskeho rozvoja tohoto regiónu.
Turecké nebezpečenstvo - Rákoczyho povstanie
Druhá polovica 17. storočia je poznamenaná tureckým pustošením. Aj keď nebolo na Záhorí pre Turkov nič zaujímavé, predsa sa ním v roku 1663 prehnali a zanechali po sebe spúšť. V obci sa traduje legenda: V dobe tureckého nebezpečenstva mávali muži z dediny vo veži (zvonici) strážne služby cez deň i v noci. Keď hrozilo nebezpečie, začali zvoniť a obyvatelia sa ukryli v tŕstí pri rybníku. No raz sa všetkým nepodarilo ukryť. Turci ich pochytali, mužov na mieste povraždili, ženám zviazali vlasy s konským chvostom a vláčili ich po dedine, pokým neskonali. Kvílenie a nárek trýznených sa niesol po okolí. Svoju nenávisť zavŕšili Turci rabovaním obce a zničením kaplnky sv. Rozálie do základov. Život obyvateľov obce sa zhoršil aj počas Rákoczyho povstania v roku 1709. Povstalci obsadili Plavecký hrad, ktorý dobývalo cisárske vojsko. Cisárski žoldnieri obstarávali potravu pre vojsko po okolitých dedinách. Rabovačky boli na dennom poriadku. Preto si ľudia ukrývali obilie a jedlo do spĺž (jamy v zemi), dobytok v lese. Žoldnierom sa to podarilo zistiť, v hneve všetko vyrabovali a skoro celú dedinu zrovnali so zemou. Presunmi vojsk sa šírili aj rôzne choroby, ktoré trápili ľudí a mnohí boli aj ich obeťami. Biedne postavenie obyvateľov dediny zavŕšil mor, ktorý ich tak kosil, že denne zomreli dvaja až traja ľudia. Mŕtvych pochovávali za dedinou, kde založili nový cintorín a nazvali ho Korelský vŕšok (cholerový cintorín). Mor vyčíňajúci v rokoch 1708-1710 si vybral svoju krutú daň. Podľa farských záznamov v obci zostalo 120 duší.
Manufaktúry
V prvej polovici 18. storočia bola na Vajari založená manufaktúra na výrobu papiera. Jej existenciu potvrdzuje mapa z roku 1748, ktorá zobrazuje chotár obce. V areáli manufaktúry sa nachádzala i vodná píla a dielňa na výrobu terpentínu (vyrábal sa z koreňov borovíc). Podľa kanonickej vizitácie z r. 1812 dostával miestny pán farár z papierne určité množstvo papiera pre úradné potreby. Aj staré matriky sú písané na tomto rarbošskom papieri. Od druhej polovice 19. storočia sa začínajú objavovať parné píly. Vodná píla na Vajari bola zrušená. Nová moderná na paru, stála neďaleko bývalej železničnej stanice, smerom k pohoriu. Objekty manufaktúry využívajúce vodnú energiu, boli prerobené na mlyn a hospodárske budovy. V druhej polovici 18. storočia bola vybudovaná zemepánska pálenica, kde sa vyrábali jemné liehoviny. Okrem zemiakov a raži sa pálilo i ovocie. Vo veľkom ovocnom sade, ktorý sa nachádzal za vinohradom, sa pestovali prevažne slivky, jablone, hrušky, višne a čerešne. Začiatkom 20. storočia bol sad vyklčovaný. V ústnom podaní sa traduje, že keď ovocie dozrievalo, museli sad strážiť naraz dvaja strážcovia, lebo obyvatelia ho veľmi drancovali. V pálenici sa liehoviny vyrábali do roku 1918, keď bola jej činnosť ukončená. Roku 1923 dal zemepán strojné zariadenie presťahovať do Marcheggu a priestory pálenice zaujalo vojsko. Začiatkom tridsiatych rokov 19. storočia, so súhlasom grófa Pálffyho, založil v obci židovský obchodník Salamon Geringer manufaktúru, kde sa vyrábal konopný olej. Podnik dobre prosperoval a už v roku 1833 dosiahol ročnú hodnotu výroby 50 000 zlatých. Geringer čoskoro získal aj továrenské privilégium. Zriadil vlastný predajný sklad v Pešti a v roku 1838 napriek počiatočnému odporu mestskej rady a obchodnej gildy aj v Bratislave. Manufaktúra sa nachádzala vo dvore za židovským kostolom. Posledná dielňa bola odstránená len nedávno (r.1991), na jej mieste dnes stojí rodinný dom. Dielňa bola vystavaná z kamenia, pôvodne pokrytá slamou. Nachádzal sa v nej jeden lis asi 12 metrov dlhý, vyrobený z hrubých borovicových brvien. Začiatkom 20. storočia patrila táto dielňa na lisovanie konopného oleja obci. Obyvatelia si sami lisovali olej a v pôstnom období na ňom gazdinky pripravovali jedlá, avšak používal sa aj ako univerzálne mazadlo.
Hospodárstvo obce v 18. a 19. storočí
Na začiatku 18.storočia sa obyvatelia - poddaní zaoberali prevažne poľnohospodárstvom, ktoré malo stále rozhodujúci význam v celom objeme spoločenskej výroby. Pestovala sa predovšetkým raž, jačmeň, pšenica, ovos, hojne proso a pohánka. V záhradách sa pestovali všetky známe plodiny, najmä však kapusta. Zemiaky sa začali pestovať až ku koncu 18.storočia. Rozšírené bolo aj pestovanie konope, z ktorého si ľudia vyrábali základné časti odevu a zo semiačok domácky lisovali olej. Od tridsiatych rokov 19.storočia sa pestovala jedlá i kŕmna repa a chmeľ, pretože aj na plaveckom panstve bolo tradíciou varenie piva od stredoveku. Med bol stále základným sladidlom a včelí vosk sa používal na výrobu sviečok. Poľnohospodárska technika bola primitívna, od stredoveku sa veľmi nezmenila, ale v prvej polovici 19.storočia sa začali používať nové mechanické prvky. Prevládal trojpoľný systém - tretina pôdy v celom chotári ostávala úhorom, do ostatných dvoch tretín sa zasiali oziminy a jariny. Pred siatím preorávali poddaní pôdu niekoľko raz primitívnym pluhom. Okrem lemeša a čeriesla boli všetky súčiastky drevené. Sialo sa ručne, semená sa zahŕňali drevenými bránami. Žalo sa kosákom, kolenačky, aby ani zrniečko nevyšlo nazmar. Až do zimy sa potom obilie mlátilo cepmi. Hospodárske postavenie poddaných záviselo od prírodných podmienok, úrodných či neúrodných rokov . Na feudálnom panstve sa rozlišovali dva druhy pôdy: Rustikál - usadlostná urbárska pôda (sesionálna), užívaná poddanými, z ktorej na základe dohody s feudálnym pánom odvádzali zemepánovi ako vlastníkovi feudálnu rentu - deviatok. Dominikál - majerská (alodiálna) pôda obhospodarovaná vo vlastnej réžii zemepána, no obrábaná poddanými v rámci robotných povinností. Od 16.storočia sa pravidelne vyhotovoval v rámci feudálneho panstva podľa jednotlivých dedín urbár, kniha súpisov urbárskej pôdy a poddanských povinností. Z urbariálneho súpisu z roku 1720 sa dozvedáme, že obec mala 61 sesionalistov, rozsiahle vinice a mlyn. Napriek dohodnutým urbárnym dávkam ich zemepán niekedy vyruboval podľa svojich potrieb, bez ohľadu na rozsah poddanskej usadlosti. Preto sa aj poddaní búrili a odopierali plniť poddanské povinnosti. V januári 1767 bol zavedený urbárskou reguláciou Márie Terézie jednotný celokrajinský urbár na Slovensku, ktorý upravoval vzťahy medzi zemepánom a jeho poddanými. Základnou črtou urbariálnej reformy bola snaha uviesť do určitého pomeru dávky a povinnosti poddaných voči zemepánovi s rozsahom pôdy, ktorú majú v úžitku. Urbár zároveň stanovil maximálnu hranicu feudálnej renty. Podľa historikov predstavovala jedna sedliacka usadlosť 62,568 katastrálnych jutár (36 ha). V našej obci však už v 17 .storočí nebolo sedliaka, ktorý by hospodáril na celej usadlosti. Usadlosti boli rozdelené na osminy (achtele). Teda aj robota na panskom (majerská pôda) bola úmerne nižšia, podľa rozlohy pôdy. Sedliaci - sesionalisti museli odpracovať 52 dní počas roka, želiari s domom 18 dní a želiari bez domu 12 dní. Okrem toho sa museli poddaní zúčastniť so zemepánom 3 dni do roka na poľovačkách, doviezť mu z poľa deviatok, z hôr a lesov drevo. Štyri 1/8-ové usadlosti boli povinné zabezpečiť dvojdňovú dlhú furmanku. Sedliaci a želiari s domom platili za domový grunt zemepánovi ročne 1 zlatku. Zák1adom naturálnej renty zemepánovi zostal deviatok a cirkvi desiatok. Po dohode so zemepánom mohli poddaní zaplatiť namiesto naturálneho deviatku 4 zlatky. Okrem deviatku odvádzali zemepánovi tzv. urbárske dary (trikrát do roka - na sv. Juraja, sv. Michala a na Vianoce) sliepky, maslo, vajcia, tridsať usadlostí spolu jedno tela. Aj naturálne dávky mohli po dohode vymeniť za peniaze. Urbár zabezpečoval poddaným určité práva na spoločné obecné pasienky, ktoré užívali aj predtým, na palivové a stavebné drevo, na predaj poľnohospodárskych výrobkov. Podľa urbárskej regulácie Márie Terézie zmena nastala iba v tom, že sa odporúčalo trestať poddaných najmä robotou a palicovaním, nie peniazmi. V apríli 1768 mala naša obec úradnú návštevu. Prišiel podžupan Michal Sissay a správca plaveckého panstva Gašpar Stermenský .Všetkých obyvateľov dali zavolať pred obecný dom a páni im oznámili, že prišli spisovať ich povinnosti a práva voči milostivej plaveckej vrchnosti. Vyzvali ľudí, aby si zvolili zástupcov, ktorým dôverujú a ktorí si všetko dobre pamätajú. Richtárom bol Martin Hajdúch, prísažný Anton Kožuch. Okrem nich boli vybraní Ján Vicen, Ján Václav, Pavel Polák a Mikuláš Slosar. Súpis obsahuje povinnosti poddaných voči zemepánovi, obecné majetky, rozdelenie pôdy. V tej dobe žilo v obci 70 sedliackych rodín, 22 želiarskych rodín s domom a 8 želiarskych rodín bez domu. Prvý údaj o počte obyvateľov z roku 1756 zaznamenáva farská kronika. V obci a osadách k nej patriacich žilo asi 600 obyvateľov. Koncom 18. a začiatkom 19. storočia, v období napoleonských vojen, nastala obilná konjunktúra. Zvýšený odbyt obilia pre potreby vojsk spôsobil, že zemepán sa vrhol na jeho pestovanie, pričom rozširoval rozsah ornej pôdy. Robilo sa to zaberaním poddanskej pôdy, čo viedlo k regulácii a komasačným úpravám chotára. Okrem toho zemepán nútil poddaných rozorávať lúky a pasienky . V dvadsiatych rokoch 19. storočia, v zhode s celouhorskou konjunktúrou spracovania ovčej vlny mal zemepán nové zárobkové možnosti - chov oviec. Začali sa zaberať obecné pasienky a orná pôda sa zasa premieňala na pasienky. Zaberanie poddanskej pôdy malo v tomto období značne negatívne dôsledky na skladbu chotára obce. Ubúdanie poddanskej pôdy spôsobilo, že poddaní len s veľkou námahou mohol zaplatiť požadovanú daňovú povinnosť. Preto násilné vymáhanie a trestanie poddaných (palicovanie a dereš) bolo na dennom poriadku. Niektorí preto opustili svoje domovy a išli si hľadať lepšie živobytie. Z archívnych prameňov sa dozvedáme, že odchádzali najmä do rakúskych zemí, kde bol feudálny systém o niečo volnejší. Tí, ktorí zostali, sa vzbúrili proti panskej svojvôli. Ohniskom vzbury boli Malacky, povstalcov viedol Anton Weis. Na plaveckom panstve vtedy žilo asi 20 000 poddaných a do vzbury ich bolo zapojených skoro 7 000. Vzbúrenci podnecovali do vzbury poddaných aj z okolitých dedín - Plaveckého Podhradia, Sološnice, Rarboka (Rohožník), Kiripolca (Kostolište), Malých Levár a Gajar. Vzbura narástla do takých rozmerov, že stolica musela požiadať panovníka vo Viedni o vojsko na jej potlačenie. Vo Veľkých Levároch a v Gajaroch sa utáboril cisársko-královský kyrysnícky pluk korunného princa Ferdinanda pod vedením kapitána Bohma. 17.júla 1818 vtiahol kapitán s vojskom do našej obce 20. júla po obnovení pokoja a poslušnosti poddaných odišlo vojsko na pôvodné stanovište do Veľkých Levár. V januári 1820 v priebehu 5 dní sa poddaní znova vzbúrili. Odstránili predstaviteľov zemepánskej správy panstva, takže panskí úradníci z majerov a lesnej správy boli donútení z obce utiecť. Vzbúrenci im zhabali všetky zbrane. Rarbošskému kováčovi prikázali, aby im vo dne v noci robil zo železných kusov okované kopije štyri až päť stôp dlhé. Chystali sa na ozbrojený odpor. Na rozkaz Antona Weisa sa robili po dedinách rôzne rekvirácie. Boli rozostavené hliadky a stráže. Tento raz boli do vzbury zapojení skoro všetci poddaní na panstve. Preto aj uhorské kráľovské veliteľstvo v Budapešti a Bratislavská stolica žiadali panovníka, aby poslal urýchlene čo najsilnejšiu vojenskú asistenciu na potlačenie vzbury. Hneď po obnovení poriadku na panstve museli poddaní znova voči zemepánovi plniť svoje povinnosti. Podľa daňového celokrajinského súpisu v roku 1828 bolo v obci 156 domov a 1140 obyvateľov. Ich život už musel byť značne ťažký, keď poslali svojmu zemepánovi žiadosť o zníženie poddanského bremena, najmä roboty, ktorú nevládali vykonávať. Zrušením poddanstva v roku 1848 a vydaním urbárskeho patentu r.1853 sa ešte nevyriešila otázka oslobodenia zmluvných poddaných a želiarov, ktorí pracovali v majeroch. Štátom nariadená regulácia majetkového vlastníctva a na ňu nadväzujúca komasácia, ktorých cieľom bolo oddeliť panskú pôdu od obecnej, priniesli mnohé urbárske problémy. Tieto vyústili do sporov so zemepánom o hranice jednotlivých pozemkov. Súkromný výkup pôdy umožnil až zákon z roku 1896. Zo spoločných urbárskych lesov a pasienkov sa vytvorila nová urbárska spoločnosť, ktorú spravoval volený urbársky gazda a pokladník. Organizovali spoločné práce, spravovali pokladnicu a viedli evidenciu podielnikov - urbarialistov .Na lesy dozeral hotar, ktorého platili z pokladnice spoločnosti. Na sezónne pasenie dobytka si urbarialisti najímali pastiera, ktorého platil každý podielnik od počtu kusov dobytka cez urbársku pokladnicu. Veľkostatok prevzal od zemepána do prenájmu Žid Ignác Lederer, ktorý zamestnával pôvodných želiarov a bírešov (čeľaď). Títo ľudia bývali v majeroch a v pálenici. Čeľadníci obrábali majerskú pôdu a starali sa o majerský dobytok. Ich priemerná denná mzda bola u mužov 50-60 grajciarov, u žien 30-40 a u detí 20-30 grajciarov. Na sezónne práce chodili do majerov vypomáhať aj ľudia z dediny. Mechanizácia poľnohospodárstva na veľkostatku značne predstihla roľnícke hospodárstvo, ktoré bolo ešte stále pomerne zaostalé. Od osemdesiatych rokov 19. storočia mali v majeri oračku a mláťačku na parný pohon.
Zo života obce po roku 1848
Zrušením poddanstva sa sociálne pomery obyvateľov obce nezlepšili. Najhoršie na tom boli želiari - bezzemkovia, ktorí zostali úplne bez hmotného zabezpečenia. Preto ak chceli prežiť, museli pracovať u zemepána na veľkostatku za minimálnu mzdu a bývanie. Drobní roľníci, ktorým zostali polia, sa tiež sotva uživili. Boli prinútení privyrábať si na živobytie furmančením. Počas zimného obdobia a mimo sezónnych prác na poli zvážali z hôr a lesov drevo. Mnohí chlapi odchádzali na sezónne práce do miest a zamestnávali sa na stavbách. Mladí ľudia si hľadali službu v bohatých rodinách v mestách a na veľkostatkoch, často krát len za stravu a bývanie. V roku 1866 prechádzali obcou pruskí vojaci, ktorí tiahli Záhorím na Bratislavu. Rabovať nemali čo, lebo krátko pred ich príchodom časť obce vyhorela. Podľa farských záznamov sa vojaci chovali slušne. Po ich odchode z obce vypukla morová epidémia, ktorá sa objavovala a vyčíňala až do roku 1892. Aj napriek tomu bol však stav pôrodov v týchto rokoch značne veľký, ročne sa narodilo 60 - 70 detí. V roku 1869 mala obec 1411 obyvateľov. Na prelome 19. a 20. storočia odišli z obce niektorí muži, tej najchudobnejšej vrstvy, za prácou do Ameriky. Peniaze na cestu si vypožičali od Židov. Morová epidémia v predchádzajúcich rokoch a migrácia spôsobili pokles obyvateľstva. V roku 1900 mala obec 1326 obyvateľov. Muži, ktorí odchádzali na sezónne práce do miest, spoznávali aj iný život ako v obci. Zúčastňovali sa rôznych robotníckych zhromaždení a demonštrácií. Do obce prinášali revolučnú atmosféru, ktorá zasahovala do tradičnej formy života ľudí. V roku 1914 vypukla I. svetová vojna, ktorú rozpútali medzi sebou európske veľmoci. Rakúsko-Uhorsko a Nemecko bojovali proti ostatným štátom. Slovenský ľud pochopil, že má prinášať obete za záujmy svojich utláčateľov. Mnohí mladí muži odmietali ísť do vojny, skrývali sa v horách a ako lúpežná banda počas vojny šarapatili po okolí. Ich vodcom bol Dulanský zo Sološnice. Patril k nim aj jeden náš obyvateľ, Pavel Žilavý. Banda bola postrachom celého okolia. Počas bieleho dňa napadli horáreň v osade Baďura a postrelili lesného Gschwandtnera, ktorý na následky zranenia zomrel. Muži, ktorí narukovali, sa začali proti vojne búriť a bez boja sa nechali v Rusku zajať. Z ruského zajatia sa vrátili až na sklonku roku 1919. Po skončení I. svetovej vojny sa do obce už nevrátilo 27 mladých mužov.
Erb Rohožníka tvorí modrý štít, v ktorom je zobrazený rytier v striebornom brnení so zlatým opaskom a s červeným plášťom prichyteným zlatou sponou, ktorý drží v pravej ruke strieborný meč so zlatou rukoveťou.
