Senec (maď. Szenc, nem. Wartberg) je mesto na Slovensku ležiace v Bratislavskom kraji.
História Senca
Historický vývoj Senca možno sledovať od polovice 13. storočia. Lokalita dnešného Senca poskytovala dobré podmienky pre osídľovanie vďaka poveternostným podmienkam, nížinnému charakteru krajiny a vďaka blízkosti významných miest. Bol vždy centrom obchodu pre okolité obce a postupne sa stal aj centrom spracovania poľnohospodárskych produktov a priemyselným centrom. Postupne prešli na mesto aj administratívne funkcie.
Územie dnešného mesta bolo osídľované už v období od 7. storočia pred n. l. Z tohto obdobia pochádzajú najstaršie nálezy osídlenia. Dokumentuje ho skýtske pohrebisko v národnom múzeu. V 1. storočí pred n. l. tu sídlili Kelti. Na rozhraní nášho letopočtu ovplyvnili územie dnešného Senca Rimania. Po zániku ich impéria sa na tomto teritóriu vystriedalo niekoľko nomádskych kočovných kmeňov, ktoré sa včlenili do slovenského obyvateľstva. O prítomnosti Slovanov svedčí 17 nájdených staroslovanských hrobov pochádzajúcich z 8. storočia. Vývoj ďalšieho osídlenia seneckého chotára závisel od obchodnej cesty a komunikačnej spojnice medzi slovenskými lokalitami - Devínom, Bratislavou a Nitrou.
Najstaršie písomné správy
Za najstaršiu písomnú správu o Senci sa pokladá listina palatína a bratislavského grófa Rolanda z 25. novembra 1252, v súvislosti s vytyčovaním chotárnych hraníc. Okrem najstaršej písomnej správy sa Senec spomína aj v listine z 18. decembra 1326, ktorou Karol I. obnovuje chotár osady Beel a spomína kostol sv. Mikuláša v Senci. V súvislosti s vymedzovaním chotárnych hraníc v roku 1423 sa uvádza severná chotárna hranica medzi Sencom a Šarfiou, až roku 1507 potvrdzuje tieto chotárne hranice kráľ Vladislav V. V tomto období je Senec vlastníctvom niekoľkých stredovekých feudálnych rodín (Bátoriovci, Sékelovci, Pernicovci, Turzovci a Esterháziovci), ktorým patril Senec až do roku 1918.
Senec sa stáva mestečkom
Už v polovici 13. storočia sa hovorí o obci, ktorá za feudalizmu menila svojich majiteľov a čiastkových držiteľov pôdy v jej chotári. Tento stav trval až do 80-tych rokov 15. storočia, kedy obec získala privilégia mesta za vlády kráľa Mateja Korvína. V tom čase Senec niesol pomenovanie Wartberg (strážny vrch) podľa pôvodnej lokality návršia pri rímsko-katolíckom kostole. Okolo roku 1480 získal trhové právo. Na území dnešného západného Slovenska sa v 13. - 14. storočí vytvoril pod vládou Matúša Čáka územný zväzok pod názvom "Zem Matúšova", do ktorej patril aj Senec.
Hospodársky a sociálny život Senca v minulých storočiach
Dôležitý doklad, ktorý podáva prehľad o hospodárskom a sociálnom živote Senca, bol tzv. „Jozefínsky dotazník“ z roku 1785. V tomto období je Senec dôležitým hospodárskym centrom a sú v ňom zastúpené všetky remeslá a výrobné živnosti. Význam Senca už v tomto období dokumentuje Senecký tridsiatok (poplatok za prevážaný a prekladaný tovar). Senec ako starobylé „tridsiatkové“ mestečko s dobrými komunikačnými spojmi bolo vyzdvihnuté panovníkom Karolom III. a bolo mu udelené privilégium na konanie a vydržiavanie známych trhov. S rozvojom trhov súviseli senecké cechy a prvé správy o seneckých cechoch pochádzajú z 22. júna 1599.
Najväčším seneckým cechom bol cech hrnčiarov založený v roku 1745. V rokoch 1787 – 1790 pracovali v Senci dve textilné manufaktúrky. Manufaktúrka patriaca Samuelovi Szakmarymu používala spôsob výroby známy dovtedy len v Anglicku, vyrábala výrobky z konope a kúdele. K hospodárskemu životu a rozvoju Senca v neskoršom období prispeli cestná križovatka a od roku 1950 železnica Bratislava – Senec – Galanta, až do Budapešti. Významnými udalosťami pre Senec boli aj župné zasadnutia, na ktorých sa prejednávali dôležité župné záležitosti.
Senec – centrum kultúry a vzdelanosti
Centrom vzdelanosti sa Senec stal založením vyššej školy Collegium oeconomicum Máriou Teréziou v roku 1763. Bola to jedna z prvých vyšších škôl v odbore všeobecnej ekonómie na území dnešného Slovenska. Bola centrom kultúrno-osvetového života nielen Senca, ale aj celého okolia. V roku 1776 dôsledkom požiaru škola zanikla.
Na konci 19. storočia vznikla v Senci prvá tlačiareň, ktorá pracovala pre miestne potreby verejného a obchodného života. V roku 1933 bola založená ručná tlačiareň Merkur. Najznámejšou tlačou tejto tlačiarne boli senecké časopisy, v rokoch 1931 – 1932 vychádzal Senecký spravodaj.
Pamätihodnosti
Immaculata
(Mierové námestie)
Na námestí pri križovatke ciest bola v roku 1747 postavená socha Immaculaty (Panny Márie). V roku 1714 vypukol v mestečku mor, ktorý si vyžiadal desiatky životov obyvateľov mesta a okolia. Po skončení morovej epidémie dala rodina Bornemisu na znak vďaky postaviť tzv. morový stĺp - Immaculatu.
Židovská synagóga
(Mierové námestie)
Prvá synagóga bola v Senci postavená v roku 1825, v roku 1904 bola zrenovovaná do súčasnej podoby v secesnom slohu s orientálnymi prvkami. Bola jedinou v okolí a Senec bol mestom s početnou židovskou komunitou. V roku 1930 tvorilo židovské obyvateľstvo asi štvrtinu celkového počtu obyvateľov mestečka. Po deportáciách Židov počas II. svetovej vojny sa ich veľmi málo vrátilo do Senca.
Synagóga prestala slúžiť svojmu pôvodnému účelu. Dnes je opustená a jej vlastník Židovská náboženská obec na Slovensku sa snaží získať nájomcu tohoto objektu, ktorý by ho zrekonštruoval a využíval.
Stĺp hanby - pranier
(Mierové námestie)
V stredoveku sa takmer v každom zemepánskom sídle nachádzal pranier. V Senci ho dal na námestí postaviť v roku 1552 zemepán Andrej Batori. Pri pranieri vystavovali previnilcov na "verejnú potupu", trestali ich na verejnosti bičovaním. Dochoval sa písomný záznam, že v roku 1609 bol pri pranieri vystavený na verejnú potupu istý čarodejník, ktorý zaklial v Senci úrodu cibule. Pranier doslúžil v roku 1848, kedy bolo zrušené poddanstvo.
Veľký Štift
(Vinohradnícka ulica)
Veľký Štift je jedným z najväčších historických objektov v meste. Rozsiahla renesančná stavba slúžila ako zemepanský kaštieľ rodiny Esterházyovcov. Postupne sa v nej vystriedali rôzne ustanovizne. V roku 1773 tu bola panovníčkou zriadená ženská polepšovňa. Miestnosti kaštieľa prebudovali na cely, v časti objektu bola zriadená textilná manufaktúra, kde pracovali ženy z polepšovne. V roku 1780 bol z rozhodnutia Márie Terézie vo Veľkom Štifte zriadený mestský sirotinec. V roku 1782 po vysťahovaní ženskej polepšovne sa uvoľnili priestory Veľkého Štiftu vhodné na zriadenie školy. Pod kurátorstvom grófa Balašu a z priazne cisárovnej tu vzniká vojenské učilište, škola na prípravu budúcich dôstojníkov rakúsko-uhorskej armády.
V súčasnosti má Veľký Štift niekoľko vlastníkov. V časti veľkého objektu sa býva, časť je využívaná ako sklad zeleniny a časť je opustená.
Turecký dom
(Námestie 1. mája)
Najvzácnejšou historickou pamiatkou na centrálnom námestí Senca je renesančný kaštielik Turecký dom. V rokoch 1556 - 60 ho dal postaviť bratislavský župan Krištof Baťán. Do roku 1757 sa v ňom konali zasadnutia bratislavskej župy, potom slúžil najmä úradným účelom.
Pevnostný charakter objektu dokumentujú oblúčikovité strieľne a polkruhové štítky atiky stavbu nielen zdobili ale aj chránili obrancov objektu. Dochovali sa záznamy, že z Tureckého domu viedla podzemná chodba smerom za zástavbu ulice. Ochrannú funkciu mali aj štíty objektu prečnievajúce ponad strechu. Turecký dom zažil útok Turkov v roku 1663.
Zaujímavosťou stavby je nárožná valcovitá veža (bastión) typická pre stavby z obdobia tureckých vpádov. Po strate obrannej funkcie bola vo veži miestnosť, kde sa nachádzala a bavila šľachta.
Turecký dom bol niekoľko rokov opustený a veľmi zdevastovaný. V roku 1994 bola dokončená nákladná rekonštrukcia tejto pamiatky na náklady mesta Senec. V Tureckom dome je zriadená štýlová reštaurácia.
Kostol svätého Mikuláša biskupa
V juhozápadnej časti seneckého námestia na kopcovitom návrší stojí najstaršia historicko-umelecká stavba mesta - kostol svätého Mikuláša. Je dominantou mesta.
Základy kostola pochádzajú z obdobia gotiky, po niekoľkých prestavbách získal dnešnú podobu v polovici 18. storočia a z veľkej časti je v barokovom slohu. Už z roku 1308 pochádza prvá písomná zmienka o fare v obci Sempoz (Senec). Historici majú dôkazy o existencii ešte starého dreveného kostolíka na seneckom návrší patriaceho do fortifikačného systému z čias Veľkej Moravy. V roku 1326 sa uvádza v chotárnej listine obce Tureň, že v obci Senec je kostol zasvätený sv. Mikulášovi.
Pôvodne ranogotická stavba prešla v roku 1326 niekoľkými prestavbami. Ďalšie správy o stavebných úpravách sú z roku 1561, renesančná úprava pochádza z roku 1633, baroková z roku 1740. Posledné úpravy boli zrealizované v 19. a 20. storočí. V kostole sú štyri oltáre, hlavný je zasvätený sv. Mikulášovi, ľavobočný Ružencovej Panne Márii, pravobočný sv. Ladislavovi a oltár sv. Terézie. Oltáre sú zhotovené v rokokovom slohu. Okolie kostola na návrší tvorí malú plošinku, jej okraj je obohnaný múrom, na ktorom sú v spojoch zastavenia krížovej cesty. V podnoží sanktuária pri murovanej ohrade je súsošie Kalvárie z roku 1934 a pod Kalváriou impozantná Lurdská jaskyňa.
Ďalšou sakrálnou pamiatkou mesta je kaplnka Najsvätejšej trojice pri hlavnej ceste, smerujúcej z centra mesta k jazerám. Bola postavená v roku 1860 v klasickom slohu.
Erb mesta Senec tvorí : gotický, dolu lomený štít modrej farby. Na štíte je doprava kráčajúci lev s vysunutým jazykom, dvoma vzpriamenými labami, stojaci na zadných nohách s dvojramenným chvostom. Postava leva je strieborná, nad hlavou vznášajúca sa otvorená korunka je zlatá, tiež vysunutý jazyk, tri a tri pazúry sú zlaté.
