Slovenský Grob

Predhistorické obdobie Slovenského Grobu nebolo doteraz archeologicky spracované, preto sa nemohla vytvoriť predstava o vývoji osídlenia obce. Nálezy, ktoré sa našli v okolitých obciach, potvrdzujú, že územie západného Slovenska bolo osídlené už v neolite a možno predpokladať, že tomu tak bolo aj na území našej obce.

Prvá zmienka o obci Monar je uvedená v darovacej listine komesovi Šebušovi pri darovaní zeme Dvornik v roku 1214. V tejto listine je uvedené, že zem Dvorník leží medzi dvoma dedinami, a to Monarom, druhou dedinou Monarom, ktoré obe patrili k Bratislavskému radu, a tretou dedinou komesa Šebuša, ktorú treba stotožniť s dnešným Svätým Jurom. Existenciu dediny Monar potvrdzuje aj zápis z roku 1296, v ktorom sa viedol spor o túto dedinu.

Bratislavská kapitula na základe nariadenia kráľa Karola Roberta z Anjou urobila ochôdzku hraníc Čeklísa, v ktorej sa uvádzajú ako susedia Čeklísa aj zemani z Monara. Dedina Monar teda ležala na území dnešného Chorvátskeho Grobu, lebo sa výslovne hovorí, že ležala severne od Bernolákova. Druhý Monar pripomínaný v roku 1214 treba asi stotožniť s dnešnou dedinou Slovenský Grob. Monar susedil na západe s Dvorníkom, ale nesusedil priamo s Vajnorami. Dvorník teda ležal niekde pri ohybe potoka Čierna voda, v oblasti majera Triblavina.

Dedina Monar sa v roku 1324 pripomína posledný raz a musela sa teda niekedy v 14. storočí vyludniť, ale bola znovu osídlená, a to bezpochyby už príslušníkmi nemeckej národnosti, keď dostala aj svoj nový nemecký názov Garab - Priekopa. V niektorých prameňoch je uvedený názov Eisgrube - ľadová jama. Vráťme sa k prvotnému pomenovaniu Monar. Pôvod slov Monar, Manor i Monari je odvodený od staroslovanského a ruského podstatného mena manisko - ozdoba, šperk na krk. Dedina dostala teda názov podľa výrobcov náhrdelníkov, obojkov a podobných výrobkov, čo dosvedčuje jej slovanský pôvod. Počas tatárskeho vpádu roku 1241 sa čast obyvateľstva obce Monar odsťahovala a do obce sa už nevrátila. Opustené domy obsadili nemeckí prisťahovalci, najmä z Rakúska a Bavorska, ktorí dali obci nové pomenovanie. V tejto súvislosti treba spomenúť, že aj obec Chorvátsky Grob je spomínaná pod názvom Aysbruab v roku 1549. V roku 1548 bol španielskými vojskami úplne vypálený a prišlo k novému osídleniu Chorvátmi, ktorí sa usídlili aj v Slovenskom Grobe. Vo vizitácii ( prehliadke) Bratislavskej stolice z roku 1634 sa tieto obce uvádzajú ako Horvat Eisgrub a Totaizgrub (Slovenský Grob). 

Obec mala už vtedy vlastnú správu i vlastné pečatidlo. Stále platný erb Slovenského Grobu obsahuje v červenom štíte korunovanú ženskú postavu - izraelskú ženu Juditu v krásnych šatách - držiacu v pravej ruke odseknutú hlavu nepriateľského vodcu Holofernesa (i keď pôvodne mala postava v ruke údajne strapec hrozna). Niektorí sa domnievajú že žena na erbe je dcéra Herodesa a Herodiady zlatovlasá Salome v zlatých šatách - držiaca v pravej ruke striebornú odseknutú hlavu sv. Jána Krstiteľa. Ale pravdou je že v starom zákone Salome nikdy nedržala hlavu J. K. v ruke, pretože jej ju priniesli na podnose ( takže s toho vyplýva, že to nemôže byť Salome ). Vlajka obce pozostáva z piatich pozdĺžnych pruhov v týchto farbách - žltej, červenej, bielej, žltej a červenej. Pečať obce je okrúhla, uprostred obecný symbol a vôkol kruhopis OBEC SLOVENSKÝ GROB. Od týchto symbolov je odvodená i zástava, krátka zástava a znaková zástava obce, koruhva a veľká koruhva, štandarda starostu a napokon i pečiatky obce.

Po celé obdobie stredoveku bola obec Slovenský Grob poddanskou obcou, ktorej majitelia sa niekoľko krát vystriedali. Obyvatelia sa zamestnali poľnohospodárstvom a drevorubačstvom, neskôr aj remeslami typickými pre stredovekú dedinu. Výstavbou patrila obec k rodovému alebo ulicovému typu. Zo začiatku bolo hlavným stavebným materialom drevo, neskôr ho nahradila nepálená hlina a v našom storočí aj pálená tehla.

Využívali sa najmä domáce suroviny - " drevo z okolitých lesov, hlina z ťažobnej jamy za kostolom a slama na pokrývanie striech. Domy boli celkom obrátené na ulicu a mali tri miestnosti : izbu, kuchyňu a komoru, ktorá sa menila na izbu a pristavovala sa ďalšia časť domu. Takto vzniklo niekoľko domov v rade za sebou, napr. na Hlavnej ulici. Domy boli bez brán spredu i zozadu. Cez dedinu tiekol potok, ktorý poháňal horný i dolný mlyn na obilie. Chotár obce bol pomenovaný a niektoré názvy sa dodnes zachovali napr. Podelky, Zbytky, Pažíť, Štepnice,Dielčice, Chrást a ďalšie.

Obyvatelia obce sa už v dávnej minulosti zaoberali poľnohospodárstvom, vinohradníctvom, prekvitali domáce remeslá - tkanie konopného plátna, no predovšetkým výšivkárstvo a paličkovanie, čo pretrvalo dodnes i u obyvateľov tejto nádhernej obce.Doteraz sa môžu pýšiť bohato vyšívanými krojmi i nástennými maľbami.

V minulosti boli cesty v chotári samé okľuky, roztrhané, rozhádzané, kto kadiaľ chcel, tadiaľ išiel. Poriadok urobila komasácia v roku 1872. Život poddaných pred tereyiárskym urbárom i po ňom plynul v ustálenom rytme. Grobský sedliak i želiar si plnil rodinné, poddanské i cirkevno – náboženské povinnosti tak ako jeho rodičia, dedovia, pradedovia. Najviac o jednotlivých vlastníkoch pozemkov v obci by sme sa dozvedeli z pozemkových kníh, ktoré boli v Uhorsku založené v roku 1855. Rozvoj kapitalizmu sa našej obce nijako nedotkol, a ak áno, tak iba tým, že vytváral pracovné príležitosti pre našich občanov. Začiatok 20. storočia sa vyznačuje prírastkom obyvateľstva, ktoré malé políčka nedokázali uživiť, preto aj z našej obce odchádzajú občania za prácou do sveta, najmä do Ameriky.

Nasledovali rekvirácie, bieda a hlad. V obci bola vytvorená občianská stráž, takže k rabovaniu nedošlo. Obe svetové vojny si vyžiadali životy 34 gróbskych mužov. Aj po vojne bol nedostatok a podpora v nezamestnanosti nestačila na živobytie rodín. Neutešené pomery nútili gróbske ženy vyšívať a paličkovať pre trh, až sa to stalo ich hlavným zamestnaním.

Elektrifikácia obce sa začala v roku 1934. Obdobie Slovenskej republiky prináša pracovné príležitosti, väčšina maloroľníkov, domkárov a robotníkov dostáva zamestnanie v bratislavských továrňach. Počas druhej svetovej vojny boli naši občania na východnom fronte a po vypuknutí Povstania bojovali i v ňom. Po oslolobodení sa obec postupne rozrástla, pribudli nové ulice, rekonštruovali sa nové domy. Jedinou väčšou pracovnou príležitosťou v obci bolo poľnohospodárske družstvo.