Vlčkovce

Mnohé náhodné nálezy i archeologické výskumy v širokom okolí Vlčkoviec dokazujú, že celé toto územie bolo pomerne husto osídlené už v praveku. Dudvážska terasa bola mierne vyvýšená nad ostatnou krajinou a vtedajším obyvateľom poskytovala výhodné podmienky na bývanie, predovšetkým bola prirodzenou ochranou pred častými záplavami, ktoré spôsobovali rieky Váh, Dudváh a Blava.  
Najstaršie stopy po prehistorickom osídlení bezprostredného okolia Vlčkoviec možno nájsť v období mladšieho paleolitu. Vypovedajú o tom archeologické nálezy jednotlivých kultúrnych vrstiev v miestnom Hliníku, kde sa našli pozostatky aurignackej a gravettienskej industrie. Prvotným faktorom podmieňujúcim vznik obce bola existencia starej komunikačnej tepny nazvanej neskôr Česká cesta, ktorá odpradávna viedla v tesnej blízkosti dnešnej dediny. Pri ceste vzniklo z praktických príčin mnoho osád. Vtedajší kupci a obchodníci v nich odpočívali, opravovali poškodené povozy a podkúvali ťažné zvieratá. Pri vzniku Vlčkoviec zohrali, okrem už spomenutej Českej cesty, významnú úlohu mosty cez rieky Dudváh a Blava. Potvrdzuje to skutočnosť, že neskôr sa stal pri tvorbe obecného erbu práve most ústredným erbovým znamením.
V Kronike starého Farkašína mal Fraňo Štefunko dobrú snahu stotožniť s dnešnými Vlčkovcami niektoré neidentifikované, prípadne neskôr zaniknuté lokality, ktoré sa spomínajú v listine zoborského opátstva z roku 1113. Žiaľ, ani pri súčasných poznatkoch, ktoré nám poskytuje archeológia, nemôžeme dať jednoznačnú kladnú odpoveď. Výsledky posledného záchranného archeologického výskumu, ktorý sa uskutočnil v lete 1998 pri stavbe diaľnice v objekte poľnohospodárskeho družstva prinášajú nálezy zo staršej doby železnej (haltštatskej), mladšej doby rímskej a potvrdzujú prosté sídlisko pozostávajúce z jednoduchých príbytkov z obdobia 13. a 14. storočia.
Fraňo Štefunko tiež uvádza, že najstaršou písomnou zmienkou o Vlčkovciach je listina z roku 1231, ktorá zaznamenáva spor o dediny Farkašín a Gest (Hoste).  Listina Karola Róberta zo 6. januára 1336 prináša tak skutočne historicky doloženú prvú písomnú zmienku   o   Vlčkovciach. V januári 1336 vydal panovník Karol Róbert ako výsledok dohody s českým panovníkom Jánom Luxemburským listinu, ktorou odstraňoval neprimerane vysoké mýtne poplatky na ceste vedúcej z českých krajín na Balkán.  Z uvedených názorov a súvislostí je zrejmé, že Vlčkovce sú dedinou starobylou, ktorá sa spočiatku formovala ako odpočívacia a neskôr ako mýtna stanica. Nepriamo to potvrdzujú aj písomnosti z prvej polovice 14. storočia, ktoré uvádzajú, že uhorský panovník Belo IV. zaviedol na Českej ceste ešte pred tatárskym vpádom (1241) určitý poriadok v dovtedy zaužívanom mýtnom systéme. Žiaľ, mýtny poriadok Bela IV.  sa nezachoval. Mýtna budova donedávna stála na dolnom konci dediny a dodnes šiju ešte pamätá veľa jej obyvateľov.

Obec v rokoch 1336-1918

Od roku 1336 nachádzame zmienky o Vlčkovciach v dobových dokumentoch častejšie, ale napriek tomu nemáme dosiaľ uspokojivé vedomosti o vlastníkoch dediny v jej najstaršom historickom období. Až začiatkom 15. storočia je známe, že dedina patrila do majetku Šintavského hradu.
Okolo roku 1415 dali majitelia tohto panstva Farkašín (a spolu s ním i Kerestúr) na sedem rokov do zálohu pezinským a svätojurským grófom. V roku 1553 boli majiteľmi Farkašína krajinský sudca Andrej Bonaventura Bátori a vdova po Jánovi Bersteinovi. Okolo polovice 16. storočia sa usadili v dedine habáni a podľa záznamov ich kroniky boli Vlčkovce v tom čase majetkom známeno šľachtického rodu Pálfiovcov. Od roku 1647 až do roku 1916 Vlčkovce vlastnili Esterháziovci, ktorí sa neskôr stali jedným z najvýznamnejších šľachtických rodov v Uhorsku. Po zrušení poddanstva im však v dedine zostal iba majer s rozsiahlymi pozemkami, ktorý v roku 1916 predal Karol Esterházi bohatému sedliakovi Jozefovi Slezákovi z Križovian.
V kapitole o najstarších dejinách obce sme poukázali na skutočnosť, že blízkosť Českej cesty mala kladný vplyv na vznik a rozvoj dediny. V histórii obce boli však aj obdobia, keď sa práve táto cesta stala príčinou značného nešťastia a utrpenia obyvateľov. Vojská, ktoré po ceste prechádzali, dedinu neraz vypálili a vyrabovali, obyvateľov povraždili alebo odvliekli do zajatia. Mnohé z podobných udalostí upadli do zabudnutia, iné síce boli známe, ale nedávali sa do užšej súvislosti s históriou obce. Ich tragické následky však na mnoho rokov negatívne ovplyvnili rozvoj dediny a život jej obyvateľov. K takýmto udalostiam iste patria boje medzi husitskými bojovníkmi a uhorským vojskom kráľa Žigmunda. V dňoch 23. - 28. apríla 14304 sa odohrali na močaristom území medzi Vlčkovcami a Modrankou tri krvavé bitky, v ktorých bojovalo asi desaťtisíc husitských bojovníkov a približne rovnaký počet mali aj uhorské vojská.
Rok 1848 priniesol zrušenie poddanstva, v dôsledku čoho sa v dedine v rokoch 1851-1852 pristúpilo ku komasácii, čo znamenalo, že sa čiastočne rozmerala a rozdelila medzi roľníkov dovtedajšia zemepanská pôda.
Prvá svetová vojna ťažko doľahla na väčšinu obyvateľov Vlčkoviec, pretože po vyhlásení všeobecnej mobilizácie narukovalo na front veľa mužov. Niektorých bohatších gazdov ich rodiny síce časom vyreklamovali, ale aj tak zostali v dedine mnohé opustené ženy a deti, neskôr aj vdovy a siroty, pretože na bojiskách svetovej vojny zahynulo 34 mužov z Vlčkoviec. Koncom roku 1918 pribudli aj nepriame obete vojny, keďže na následky epidémie španielskej chrípky (ľudovo nazvanej Španielka) zomrelo ďalších 18 obyvateľov, medzi ktorými bol aj richtár Filip Martinkovič.
Po vyhlásení Československej republliky v októbri 1918 sa Vlčkovce stali na určitý čas územím nikoho. Až začiatkom novembra, keď sa tvorili hranice novovznikajúcich národných štátov, obsadilo dedinu maďarské vojsko. Vyhladovaní dedinčania cítili ich prítomnosť ako nadmernú záťaž, pretože vojaci si brali všetko potrebné z ich domácností. 

Obec v rokoch 1919-1945

V oslobodenom československom štáte začal dedinu riadiť osemčlenný obecný výbor, ktorý viedol jeho predseda a zároveň starosta obce Michal Bošácky.
Pod vplyvom vojakov, ktorí sa vrátili z ruského frontu sa v obci šírili nové pokrokové myšlienky. Ich prívrženci založili roku 1919 sociálnodemokratickú stranu a jej predsedom sa stal poľnohospodársky robotník Medard Vidlička. Pokrokové myšlienky vychádzajúce z princípu spravodlivejšieho rozdelenia materiálnych statkov nadobúdali čoraz silnejší ráz. Presadzovanie týchto ideí vyvrcholilo v júni 1921, keď založil Fridrich Péteri, kováč na miestnom veľkostatku, organizáciu komunistickej strany, ktorá bola jednou z prvých dedinských organizácií vo vtedajšom okrese. S cieľom pomôcť najchudobnejším obyvateľom založila obec už v prvých rokoch existencie novej republiky Základinu chudobných obce a Základinu hospodárskych robotníkov. Vlastné základiny si v tom čase založili aj niektoré novovzniknuté dobrovoľné spolky a organizácie. Medzi prvé tohto druhu patrila Základina hasičského obecného spolku a Základina Farkašínskeho gazdovského obecenstva.
Obec sa postupne čoraz viac vzmáhala po stránke duchovnej aj materiálnej. V roku 1920 si prví bohatí gazdovia začali do svojich domovov zavádzať elektrinu, ktorú vyrábalo dynamo umiestnené v mlyne Michala Retzera. V máji 1920 rozhodol obecný výbor, že dve elektrické lampy sa zavedú na ťarchu obecnej pokladnice aj do učiteľského bytu. O niečo neskôr zaviedli elektrinu aj do budovy starej školy.
Roku 1925 založil veľkostatkár Jozef Slezák v dedine cukrovar, ktorý sa stal po všetkých stránkach pre obec prínosom, čo sa ukázalo hlavne v ďalších rokoch jeho existencie.
Rokoch 1927 - 1928 postavili v obci novú školu. Aby obec získala na stavbu viacej vlastných "hotových" peňazí,odpredala starú školu za 2.300 korún veľkostatkárovi Jozefovi Slezákovi. Zásluhou predsedu miestneho Úverového družstva Michala Bošáckeho zrekonštruovali a vyasfaltovali roku 1928 hradskú cestu, ktorá ešte v tom čase viedla priamo cez dedinu. V dvadsiatych rokoch si obyvatelia dediny zakladali prvé dobrovoľné spolky a kultúrne organizácie. 
Zveľaďovanie obce pokračovalo aj v prvých rokoch vojny, keď sa v dedine staval nový kultúrny dom, ktorý bol slávnostne otvorený 5. októbra 1941 za účasti predsedu Slovenského snemu Martina Sokola. Moderná novostavba nemala v tom čase páru na celom širokom okolí a stala sa od začiatku polyfunkčným objektom, v ktorom našiel sídlo obecný úrad, obecná knižnica a hasičská zbrojnica. Ako centrum kul-túrnospoločenského diania v obci začala slúžiť veľká spoločenská miestnosť s javiskom, kde sa premietali filmy, hralo sa divadlo a usporadúvali sa v nej tanečné zábavy. V tomto období v obci začala fungovať aj pravidelná autobusová doprava. Od 1. januára 1943 sa Vlčkovce stali opäť sídlom obvodného notariátu, ktorý bol od roku 1926 presťahovaný do Križovian. V apríli 1944 bol po dlhých prípravách a písomných žiadostiach zo strany obce konečne v dedine zriadený poštový úrad, ktorý mal spolu s obvodným notariátom tiež sídlo v kultúrnom dome.
V rokoch 1941 - 1942 vybudovali Nemci za dedinou cestu, ktorá slúžila až do dnešných dní. Teraz tam vedie diaľnica.
Počas vojny bolo v dedine poškodených a zničených asi 15 domov, 1 dom celkom vyhorel a zhorelo tiež 23 stodôl a 25 stohov slamy. V minulosti upravená dedina bola teraz celá rozkopaná protitankovými zákopmi.
Oslobodzovanie obce začalo na Bielu sobotu 1. apríla 1945. Do bojov Slovenského národného povstania odišlo z dediny 5 mužov: Ferdinand Cuninka, Alojz Falath, Ján Falath ml., Viktor Juračka a František Vívoda. Zo Slovenskej armády prešli k partizánom Jarolím Slovák a Ján Široký. S Trnavskou posádkou bojoval v SNP aj Ján Magula, ktorý sa v novembri 1944 dostal do nemeckého zajateckého tábora Kleidenbach, odkiaľ sa vrátil až po oslobodení.

Obec v rokoch 1945-1989

Prvé roky po oslobodení boli vyplnené prácou spojenou s odstraňovaním materiálnych škôd, ktoré napáchala vojna. Najvyšším orgánom štátnej moci sa stal v obci národný výbor. Vlčkovce boli sídlom Obvodného národného výboru, ktorý riadil aj obce Križovany a Opoj. V rokoch 1947-1948 sa vykonala rozsiahla konfiškácia a parcelácia pôdy veľkostatkára Jozefa Slezáka. Parcely sa rozdelili čiastočne ako poľnohospodárska pôda medzi deputátnikov, maloroľníkov a robotníkov a čiastočne na ďalšie stavebné pozemky.
Zmeny, ktoré mali zasiahnuť do života obyvateľov v budúcich rokoch, predznamenala svojím spôsobom aj zmena názvu obce. V júni 1948 dostal vtedajší názov Farkašín slovenskú podobu Vlčkovce. Nasledujúci rok priniesol ďalší závažný zásah do života celej dediny.
V dôsledku zmeny organizačnej štruktúry riadenia a územného členenia štátu bola obec vyňatá z okresu Trnava a začlenená do okresu Sereď, kde zostala až do roku 1960, kedy sa po opätovnej úprave územného členenia ČSR vrátila naspäť do trnavského okresu. Zaviedla sa napríklad pravidelná autobusová linka Trnava - Vlčkovce - Sereď (za Slovenského štátu autobus premával Nitra - Trnava a späť). V roku 1949 sa v dedine nainštaloval miestny rozhlas, čím skončila éra posledného obecného bubeníka Štefana Horvátha. V apríli 1950 bol zrušený obvodný národný výbor. Vedenia nového samostatného miestneho národného výboru sa ujal jeho predseda Jozef Šimo st. a osemčlenná rada. Zvyšovala sa všeobecná zdravotnícka starostlivosť o občanov. Rok 1953 bol prvým rokom, kedy v dedine nezomrelo ani jedno dieťa. V júni 1955 bolo v objekte cukrovaru v priestoroch niekdajšej kantíny zriadené zdravotné stredisko. Pretože v dedine sa začalo v masovej miere aktívne športovať, vybudovali si občania športový areál, okolo ktorého si postupne upravili okolie. 
Vyasfaltovali sa chodníky a občania si svojpomocne vysadili zelené pásy pred domami. Medzi Vlčkovcami a Križovaním vznikla celkom nová ulica - štvrť, nazývaná medzi ľuďmi Kórea. Mnohé verejné stavby a úpravy si občania vybudovali a vytvorili svojpomocne v akcii "Z" za výdatnej pomoci cukrovaru a neskôr JRD. Týmto spôsobom vybudovali škôlku, kúpalisko v Slezákovej záhrade, oplotenie miestneho cintorína, dom smútku a mnohé ďalšie.
Začiatkom roku 1975 sa uskutočnil vari najzávažnejší zásah do vývoja obce v povojnovom období, i keď prvé myšlienky na jeho realizáciu sa objavili už v roku 1946, pri príprave územného plánu rozvoja obce. Na základe rozhodnutia vyšších politických orgánov boli zlúčené obce Vlčkovce, Križovany a Opoj (v roku 1946 sa uvažovalo iba o perspektívnom zlúčení Vlčkoviec a Opoja) do jednej spoločnej obce. Rozhodnutím Názvoslovnej komisie MV SR dostala obec pomenovanie Dudváh s miestnymi časťami Vlčkovce, Križovany a Opoj. Strediskovou obcou sa stali Vlčkovce.
14. februára 1975 sa uskutočnila v sále JRD ustanovujúca schôdza MNV Dudváh. Predsedom sa stal Jozef Rožič z Križovian, podpredsedom Jozef Vidlička z Vlčkoviec a tajomníkom Jozef Madera z Opoja.